ELITIZÁCIA MÁS

„Jeden je mi za desať tisíc, ak je najlepší.“

Hérakleitos

V dnešnej dobe, keď sa človek viac ako kedykoľvek v minulosti zapája do spoločenských organizácií (politických strán, nevládnych združení, fanúškovských skupín…), svojou nadrozmernosťou, masovosťou a neúčinnosťou podobných dynosaurom, uvažovanie o masovej spoločnosti a masovom človekovi nie je zbytočné, dokonca je to vo veľkej miere nevyhnutné. Masifikácia spoločnosti je proces, ktorý po Francúzskej buržoáznej revolúcii zasiahol ekonomiku, vedu, kultúru, politiku a vplýval tým na kvalitatívne zlepšenie človekových schopností, ale ich kvantitatívne zredukoval. Veľkému počtu ľudí sa zdostupnili práva na poznatky, ktoré dovtedy boli vyhradené len pre vyvolených, resp. pre elitu. Vtedy sa začal formovať názor, že masa vie veľa, dokonca že vie všetko. Inými slovami že všetci všetko vedia.

Erich Fromm napísal, že sa ukázalo, že na kumulovanie poznatkov nie je potrebné mať vlastnú mienku, ale stačí pseudonázor a uvádza k tomu presvedčivý príklad. Keď sa, napríklad, priemerného čitateľa novín opýtate, čo si myslí o určitom polickom probléme, on vám ako svoj názor prednesie viac-menej presnú správu, ktorú prečítal v novinách a pritom je úplne presvedčený, že je to jeho vlastná mienka (Útek od slobody). Ten proces, v ktorom si každý o sebe myslí, že je mysliteľom, môžeme nazvať elitizmom más. Zelitnením sa masa nestala vedomejšia svojich kreatívnych schopností a zručností, ale len to vedomie o sebe a o svete, po ktoré sa nedostali vlastným uvažovaním, vyzdvihli na vyššiu úroveň – ktorá nie je kvalitatívne nová. Človekovi sa otvorili všetky horizonty, ale on nevynaložil úsilie, aby sa im priblížil, ale aj naďalej zostal v poli nevyužitých možností.

Masa veľmi ľahko podľahne afektom. Submisívnosť silnie spolu s pocitom sily, nepremožiteľnosti a moci, ktorá priamoúmerne rastie s fyzickou veľkosťou masy.

Rozšírený je názor, že široké národné masy predstavujú silu, ktorá mení a vytvára dejiny, ale či je to naozaj tak? V obdobiach keď nie sú výrazné spoločenské nepokoje, od masy sa očakáva, že sa bude správať ako masa. Teda že bude inertná a že bude mať nižšie požiadavky. Ak sa takýto stav podarí zachovať a ak sa jestvujúci stav podarí zobrazovať či prezentovať ako jedine správny, masa sa veľmi dlho môže držať v pokore. V takýchto obdobiach masa nevlastní žiadnu mocu. Sila jej pôsobenia v takých obdobiach má nízke nároky a zameriava sa na bežný život.

Oproti tomu v obdobiach výrazných spoločenských konfliktov a zmien, (ktorých je v našich dejinách veľa) masy dvojakým spôsobom si privlastňujú moc. Po prvé prostredníctvom masovo-spontánnej živelnej vzbury, v ktorej nepôsobí vedúca organizovaná spoločenská skupina. V takom prípade masy majú moc, ktorá trvá len kým trvá vzbura, revolúcia, hlasovanie na volebných miestach. Akonáhle sa tieto procesy ukončia, zaniká aj moc, ktorú jednotlivci v mase cítia, že majú. Druhý spôsob je, aby masy viedla organizovaná spoločenská skupina. V takom prípade masa má moc, ale jej táto neustále uniká, pretože po ukončení konfliktov a príchode na moc, skutočnú moc preberá tá organizovaná skupina, ktorá masu viedla. Rovnosť, ktorá jestvovala v priebehu boja, vyčerpáva sa jej zánikom, v dôsledku upevnenia oligarchických štruktúr, ktoré spoločne vytvorili železný zákon oligarchie Roberta Michelsa.

Masy nemôžu mať moc. Nebudú ju mať, až kým nepochopia, že obsah politickej moci nepozostáva z vydobíjania politickej moci, ktorá sa vždy prejavuje ako vládnutie, dokonca ako násilie nad jednotlivcom. Moc je vždy zmocnenie sa niekoho bez ohľadu či je to menšina alebo väčšina, to znamená, že vždy niekto nad niekým vládne a výdy je niekto, kto nemá moc. Keď súčasný masový človek začne vydobíjať moc s úmyslom, že ju použije, nie na a vladnutie nad inými, ale na úplne iné ciele ako je budovanie chrámu v sebe, k poznaniu a rozvíjaniu vlastných potlačených možností, vtedy už nebude človekom masy alebo masovým človekom, ale skutočným individuuom, ktoré istými krokmi zamierilo Heideggerovou „poľnou cestou“ k Svetlu.