Na Slovensku sa, ako to v tej dobe bolo zvykom, školil aj veľký srbský spisovateľ pre deti a pedagóg Jovan Jovanović Zmaj. Po školení v Novom Sade a v maďarskom meste Halaš kde sa, ako o tom sám svedčí, učil po maďarsky, J. J. Zmaj sa ako sedamnásťročný roku 1850 zapísal na bratislavské evanjelicke lýceum, kde chodil na hodiny slovenčiny. Zmajovo školenie bolo dynamické, vystriedal až tri miesta školenia na Slovensku: Bratislavu, Modru a Trnavu a štyri školy: bratislavské Evanjelicke lýceum, Evanjelicke gymnázium v Modre, Katolícke gymnázium v Bratislave a trnavské Katolícke gymnázium. Podľa Kovijanića dôvody týchto zmien spočívajú v tom, že Zmaj, u búrlivých porevolučných časoch podľa údajov zo škôl bol slabším žiakom, takže skúšky a maturitnú skúšku skladal súkromne.
Zmaj sa roku 1851 zapísal na univerzitu vo Viedni, kde v tom čase tiež boli Branko Radičević, Đura Daničić, Svetozar Miletić, Đura Jakšić, Mihailo Polit Desančić, Đorđe Popović-Daničar a iní predstavitelia „skvelého kola srbskej mládeže“, ale kedže nemal zloženú maturitnú skúšku, musel sa znovu vrátiť do Bratislavy, kde si ju 21. februára 1852 urobil. V rámci maturitnej skúšky sa okrem iného skladal aj materinský jazyk, tak že Zmaj srbský jazyk a literatúru zložil u profesora Martina Hatalu, ktorý prednášal slovenčinu a srbčinu. Program srbskej literatúry tej doby podľa Kovijanića vyzeral takto: ”V jedných nemeckých účebných osnovách boli uvedené: gramatika a štylistika, národná poézia, Dositej a dubrovnícky spisovatelia, z ktorých sa spomínajú: Gundulić, Palmotić a Đorđić.”. Tieto Kovijanićove zistenia sú významné, lebo sa podľa Vasu Stajića na týchto skúškach „obvykle žiadal preklad národných piesní do nemčiny, analýza, výklad, napočitovanie štylistických ozdôb a proč”. – čo podľa Kovijanića nie je celkom pravdivé.
Doba Zmajovho školenia na Slovensku je porevolučná, je to čas keď dominovalo Bachovo konzervatívne zriadenie a absolutizmus. Nemecký jazyk vystriedal maďarčinu, na uliciach a úradoch bola tajná polícia, národné práva boli zatlačené. Na školách boli uvedené prísne pravidlá obliekania a správania sa. Nátlaky v Modre sa menej cítili, takže sa Zmajovi tam prijemnejšie žilo a učilo. Podľa Kovijanića sa život žiakov v Modre v tých rokoch veľmi podobal na život karloveckých žiakov. Na jar sa chodilo do lesa na jahody, alebo do vinohradov, oberali sa čerešne, jedným slovom – idylické časy. Podľa Kovijanića pravdepodobne aj Zmaj svoje žiacke chvíle v Modre a Bratislave trávil búrlivo. Podľa Hurbana „Srbi hlavne mali dosť peňazí, ale nevyčíňali: ich správanie bolo veselé, zhovorčivé, spoliehavé a slobodné; najväčšiou slabinou Srbom bola krčma; tam si mohol nájsť každého, ak práve nebol doma alebo v škole”.
Zmaj mal mnoho priateľov Slovákov, a podľa Kovijanića obľúbil si slovenský národ a ich krajinu a doživotne zostal ich priateľom. Osobitne sympatizoval so slovenským národom, ktorému boli odňaté práva. Napísal viacero básní so slovenskými a českými motívmi; „…Miestami vo svojich veršoch použil slovenské slovko, čistý slovenský výraz.“ Oduševnenie Slovákmi si Zmaj priniesol z rodičovského domu. Totiž v Kovijanićových textoch sa dozvedáme aj to, že sa Zmajov otec školil na Slovensku. Pavle Jovanov Jovanović, novosadský advokát a primátor študoval v Bratislave na právnickej akadémii roku 1820, kde zakončil ”dvojročný právnicky náukobeh“.
Podľa Kovijanića Zmaj z Bratislavy, a tiež aj z Prahy priniesol „celoživotný záujem a sympatie“ k slovenskému a českému národu. Zmaj bol vtedy mladým básnikom, písal básne v duchu národnej poézie, čo vidno z jeho veršov: Žiacke kolo (Đačko kolo), Dvoje vráta (Dvoja vrata), Po poli napršalo (Po polju je pala kiša), Odštieplia sa haluz (Odbi se grana.) Bol ovplyvnený Brankom Radičevićom , Vukom Stefanovićom Karadžićom a národnou poéziou, ale podľa Kovijanića „dá sa predpokladať, že sa jeho oduševnenie napodobňovaním národnej poézie zosilnilo po zoznámení sa so Štúrom. Práve vtedy keď Štúra uchvátila silná vlna našej národnej poézie“.
Zmaj bratský vzťah k Slovákom prejavoval už v tých ťažkých dňoch. Najmä keď maďarská vláda zakázala činnosť Matice slovenskej a posledným dvom slovenským gymnáziám. Vtedy roku 1875 Zmaj svoj protest vyjadril veršami:
„Čo vám robia školy,
gymnázie milé?
A Matica vaša,
Rozrastá sa v sile?“
(Slovak drotar)
Túto báseň Ivan Minárik preložil do slovenčiny a celú uverejnil v časopise Slovenský denník v Bratislave 25.03.1934. K prekladu uvádza aj výklad, že báseň vznikla pri príležitosti zatvárania Matice slovenskej a Zmajovho protestu proti tomu.
Keď maďarská vláda roku 1885 skonfiškovanými Matičnými prostriedkami založila slovensko-maďarský spolok a maďarónske noviny, Zmaj napísal báseň Matica slovenská mátoží:
„Peniaze, čo boli v Pešti
po stáročia celé,
dlhe roky napĺňali
arpádovské ciele.
Teraz ony vracajú sa
budú nová sila. –
Len ich práva zacielenosť
tá sa vytratila.“
V básni Nad končiarmi Tatier Zmaj protestvoval proti maďarizácii Slovákov. Písal básne o svojich učiteľoch: Štúrovi, Hatalovi, Kalinčiakovi a veril v príchod novej slobody pre svojich slovenských bratov:
„Čo žandári pochytajú
vedú do Aradu.
a tak oni na Maďarov
menia Slovač mladú.
Bledé deti v neslobode
vzdychajú sa kvília,
akoby ich na popravu
viedla krutá sila.“
Okrem uvedených básní Zmaj spomína Slovákov a prejavuje svoju ustarostenosť o nich v niekoľkých básňach: Úprimná žiadosť (Iskrena želja), Kosmorama, Báseň o novom ostrihanom Samsone (Pesma o novom ošišanom Samsonu)…
Zmaj o Slovákoch nepísal len v poézii, ale aj v próze. Božidar Kovaček nás informuje o jednom menej známom Zmajovom texte . To je Zmajov článok s názvom Niečo o slovenskom národe a bol uverejnený v 19. čísle Zmajovho Nevenu. Týmto textom, ktorý je napísaný vo forme dialógu medzi dvomi dievčatami, Zmaj chcel „rozbiť zakorenené predsudky o Slovákoch, ktoré pod vplyvom maďarskej vládnucej triedy boli rozšírené aj medzi Srbmi“ – hovorí Kovaček. O Slovákoch panovali predsudky, že sú chudoba, drotári, slúhovia, Tótovia (hanlivé maďarské pomenovanie Slovákov). Zmaj vo svojom článku zaúča, predovšetkým mladých čitateľov, ale aj ich rodičov, a didakticky vyvracia tieto predsudky. Okrem toho Zmaj im približuje duchovné a literárne hodnoty slovenského národa. Slováci boli podľa neho „prví gramotní Slovania“’, a na to sa zabúda a odkazuje „My Slovania musíme jedni druhým lepšie porozumieť, lebo keď sa lepšie spoznáme, viac budeme jeden druhého uctievať, – a lepším poznaním a úctou upevnia sa medzi nami vzťahy a to pre nás všetkých bude užitočné . Podľa Kovačeka tento Zmajov článok je neodmysliteľný v skúmaní srbsko-slovenských vzťahov.
Zmajove všeslovanské ideály sa „vykuli“ vďaka školeniu na Slovensku, o čom by sme nevedeli, keby nebolo Kovijanićovej odhodlanej práce. Vďaka Kovijanićovým výskumom po archívoch slovenských škôl dozvedáme sa, že aj otec J. J. Zmaja Pavle Jovanov Jovanović študoval v Bratislave, čo nebolo známe ani Vasovi Stajićovi, ktorý v Novosadských biografiách uvádza množstvo údajov o významných novosadských intelektuáloch.
Zmajovo všeslovanstvo sa časom prezmenilo v boj o bratstvo juhoslovanských národov, predovšetkým Srbov a Chorvátov, ktoré považoval za jeden národ s dvomi menami. Zmaj roku 1884 básnil, že sú Srbi a Chorváti „bratia jednej krvy“ a „synovia jednej matky“.
Podľa jedného z najväčších naších súčasných historikov Vasilija Đ. Krestića Zmaj bol jeden z najhorlivejších stúpencov integrálneho juhoslovanstva – „toho juhoslovanstva, v ktoré veril a ktoré hlásal Zmaj, juhoslovanstva, ktoré ovládu chorvátsko-srbskou koalíciou a ktoré poslúži neskôr ako hybná sila pri vytváraní Juhoslávie roku 1918. Bezpochyby tomu záverečnímu aktu, tomu dníčku, ktorý si básnik prial, aby čím skôr svitol, svojou prácou a úsilím, svojím snažením, ako sám povedal v básni venovanej Nacovi Brlićovi, mnoho prispel aj Jovan Jovanović Zmaj”.
O Zmajovi a Slovákoch, okrem Ristu Kovijanića písao aj Živan Milisavac v práci Slovenské témy v poézii Jovana Jovanovića Zmaja.
Významom a úlohou v budovaní srbsko-slovnských stykov už dlhý rad rokov sa zaoberá aj veľký slavista a srbista Ján Jankovič, ktorí vyše päťdesiat rokov buduje košatý slovensko-srbský strom. On Zmajovi a jeho dielu vo svojej práci venoval osobitnú pozornosť. Podľa Jankoviča „Pozdne romantický básnik, ale aj belestrista, dramatik a prekladateľ Jovan Jovanović Zmaj /24.11.1833 Nový Sad – 02.6.1904 Kamenica (pri Novom Sade)/ je jedna z navýraznejších postáv srbskej literatúry, má mimoriadne miesto v literatúrach juhoslovanských, súčasne patrí medzi najvýraznejších slovenských autorov a v poézii dokonca medzi európske vrcholy, položil základy politickej poézie v Srbsku.”
Počas štúdia Zmaj vždy mal veľa slovenských priateľov a po smrti manželky žil so Slovenkou, ktorá sa o neho starala až do konca jeho života. Zmaj si po celý život zachoval priaznivý vzťah ku Slovákom, súcit a sympatie, ktoré spolu s protestami proti ťažkého postavenia Slovákov, ostre a hlasno vyslovoval ako básnik.
Slovenské motívy sú zastúpené v Zmajovoj tvorbe, čo podľa Jankoviča má zásadný význam pre slovensko-srbské a širšie slovensko- juhoslovanské styky. Z druhej strany – Zmaj a jeho tvorba sú prítomné v slovenskom prostredí kontinuovane od poslednej tretiny XIX. storočia dodnes. Zmajova tvorba je Slovákom aj dnes zaujímavá a pútavá, takže sa okrem Jankoviča nim zaoberajú aj vojvodinskí Slováci. Tak v druhej polovici XX. storočia sú v Srbsku uverejnené dva literárne preklady Zmajovej poézie pre deti.
O neuhasínajúcom slovenskom záujme svedčia najmä dva nové preklady slovenského bádateľa Janka Majerníka. Jankovič a Majerník prekladali Zmaja zo srbčiny ešte v šezdesiatych rokoch minulého storočia.
„Zmajova lyrika zostala žriedlom estetických pôžitkov, satirické a príležitostné básne sú nielen svedkom čias, ale svojou podstatou predstavujú permanentnú ideovú oporu; tvorba pre deti je zas neodmysliteľnou súčasťou výchovy a zábavy celých generácií – skrátka Jovan Jovanović Zmaj ostáva aktuálny ako z aspektu literárneho, ako aj v kontexte slovensko-srbských, aj širšie aj slovensko-juhoslovanských vzťahov. Ideové aspekty jeho tvorby – najmä tie, z oblasti historickej spolupráce naších národov pri obrane pred maďarizáciou – ostavajú vo všeobecnosti a modifikovanej podobe platné naďalej, lebo na podstate postavenie naších národov od 19. storočia až tak veľa nezmenilo.“ – hovorí Jankovič.
Pred 120 rokmi Jovan Jovanović Zmaj uverejnil báseň Matica slovenská mátoží (Z Matice slovenskej sa stal upír). Táto báseň sa podľa dátumu vzniku nachádzala v strede, medzi básňami Slovák drotár (1880) a Nad končiarmi Tatier (1888). Všetky tri možno zaradiť medzi kultové básne slovensko-srbských vzťahov. V týchto básňach Zmaj vyslovuje nádej v lepšiu a šťastnešiu budúcnosť slovenského národa, ktorý bude žiť v slobode.
Podnietené Zmajovou básnickou tvorbou vznikli dve slovenské príležitostné básne, ktoré napísali dolnozemskí Slováci. Prvú, naplnenú obdivom, oduševnením a citami napísal roku 1874 Ján Branislav Mičátek (1837–1905), príležitostný básnik, publicista, učiteľ z Kysáča, účastník memorandového zhromaždenia v Martine, spoluzakladateľ Matice slovenskej. Druhú báseň napísal roku 1933, pri príležitosti storočnice Zmajovho narodenia, spisovateľ Ján Čajak mladší (1897-1982), vtedy učiteľ slovenského jazyka a dejepisu na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci. Čajak v jednej svojej básni prejavil úctu Zmajovi a Mihajlovi Polit –Desančićovi (1833-1920), ktorý nebol len Zmajovým novosadským priateľom a vrstovníkom, ale aj významná osobnosť: udržiaval živé kontakty so súčasnými slovenskými politikmi a kultúrnymi dejateľmi.
Jankovič informuje slovenského čitateľa aj o Zmajovom pseudonyme. „…pseudonym Zmaj (Drak) bol pôvodne názov jedného zo satirických časopisov, ktoré Jovan Jovanović vydával, a v ktorých neúnavne publikoval. Zmaj sa píše v cyrilike „Змај“, čo možno čítať aj ako tretí máj (…) prezývka Zmaj je plne u duchu jeho diela, ktorého významnou súčasťou je humor a satira. Netreba osobitne zdôrazňovať, že časopis Zmaj a básnik Zmaj stali pojmom, neodmysliteľnou súčasťou srbských literárnych dejín – jeden z kritikov povedal, že sa Zmajova lyrika bude čítať dovtedy, kým bude srbský národ.“ – píše Jankovič.
Jovan Jovanović Zmaj od svojho narodenia po smrť bol v styku so Slovákmi: jeho otec Pavle dva roky študoval v Prešporku (Bratislave), Zmaj sa narodil v dome, v ktorom pred tým býval prvý riaditeľ novosadského gymnázia P. J. Šafárik. Po desiatich rokoch manželstva mu umrela manželka Ruža (1872), a krátko po tom do domu štyridsaťjedenročného vdovca prichádza Slovenka Mária Kostićová, vdova po srbskom obuvníkovi, ktorá sa o Zmajovi starala až do jeho konca života – viac ako štvrtinu storočia mu bola druhou manželkou, hoci sa nezosobášili. Zmajove štyri deti a manželka zomreli v rozmedzí desiatich rokov, a o jeho poslednom, piatom dieťati sa prišla starať Mária, ktorá so sebou priviedla dcéru z prvého manželstva a hneď po tom narodila aj druhú dcéru. Srbský básnik si po smrti svojho piateho diťaťa (1874) osvojil obe Máriine dcéry, pričom mladšia bola zrejme jeho. Avšak krutý osud ho pripravil (1901) aj o adoptované dcéry a potom onedlho aj sám umrel (1904).
Zmajovo štúdium a básnické začiatky sú viazané o Slovensko: do Bratislavy; podľa Štúrovho kamaráta Teodora Pavlovića „ušľachtilého, múzom obľúbeného Prešporku”, podľa Ristu Kovijaniću do „ohniska juhoslovanskej študentskej mládeže, ktorá mala veľký vplyv na duchovný život juhoslovanského národa“; prišiel v jeseň roku 1850. Zapísal sa na Evanjelické lýceum (v Konventnej ulici), a v druhom semestre odišiel do Modry na miestne gymnázium (riadieľ bol Janko Kalinčiak). Kalinčiak prekladal zo srbčiny a je autorom Srbijanky.
Risto Kovijanić roku 1934 v časopise Prúdy napísal: ”Nevieme akým žiackym životom žil v Bratislave, Modre a Trnave, ale vieme, že sa vtedajší srbskí žiaci dobre učili, ale aj krčmy radi navštevovali. Zmaj ako študent žil dosť burlivým životom. Istotne sa nielen raz a tu ‘opil’ láskou a vínom.”
Zmaj svoje prvé verše napísal roku 1849 v rodnom kraji „pod lipou na Fruškej hore“, ale jeho báseň Jarné ráno (Prolećno jutro) dostalo konečnú podobu až v Bratislave. Druhá báseň Balada vznikla roku 1850 a pod ňou je uvedené V Požune. V tom istom roku, keď napísal baladu o dvoch zamilovaných, ktorých hlboká rieka navždy spojila v Bratislave, vznikla tu aj báseň Dievka čaká na iného, v ktorej sa z veže pri Dunaji na mladíka pozerá švárna dievčina. Avšak so Zmajovou mladosťou v Bratislave súvisia nielen balady a ľúbostné verše, ale aj báseň Žiacke kolo (Đačko kolo z roku 1851). Báseň sa najpravdepodobnejšie vzťahuje na bratislavských študentov:
”Mi pružamo ruke
brat bratu svome,
jedan drugome
grleći svet.”
„A náš srbský brat Jovan Jovanović po tomto až do konca života podával ruky svojim slovenským bratom, Srbi a Slováci spoločne objímali svet.“ – hovorí Jankovič.
„Možno povedať, že to, čo Miletić robil pre slovensko-srbskú vzájomnosť a spoluprácu v politike, Zmaj robil na poli literatúry. (…) Jovan Jovanović Zmaj pozorne sledoval súdobé diania, odsudzoval oficiálnu politiku, sociálnu a národnú skrivodlivosť, obhajoval ľudské pravdy a práva, občianske slobody. Pre jeho poéziu z tohto obdobia je príznačné, že ideologické a politické usmernenie vyjadroval pomocou jemného humora a ostrej satiry. Súcit a posmeľovanie boli rovnako časté, ako aj výsmech a protest: vždy to záležalo od toho, čomu by Zmaj venoval svoju pozornosť – a vťdy to boli ťežskové momenty či uť všeobecného charakteru alebo viazané na konkrétne osoby. V prvom prípade ubiedené Slovensko personifikoval v drotárovi (chodobnom klampiarovi), a v duhom zachytil celý rad konkrétnych postáv a udalostí. Zmaj tiež vzdal poctu Miletićovi, keď vyšiel z väzenia vo Vacove (1879) a kruto vysmial komesára baróna Majtényho, ktorý prišiel do Nového Sadu (1872). On je „jedným ťahom pera morálne zničil národom nenávidené osoby“. Autor tohto výroku Mihailo Polit-Desančić uznal, že ani desať jeho politických článkov nevedelo urobiť taký dojem, ako pár Zmajových veršov. Platí to aj o nesledujúcej básni “ Slovák drotár, z ktorej Ivan Minárik (1909–1967) nepreložil (redakcia neuverejnila?) prvú strofu:
„Odkiaľ ideš chlapče?
Či zo svojho kŕdľa?
„Ja prichádzam práve
z karpátskeho brda.“’
Poslednú strofu, citát z Nitry – Zmaj uvádza v slovenčine. V jeho tvorbe toto nebolo nič neobvyklé: aj na iných miestach používal slovenské (ale aj české) slová, porekaldá a celé verše. Slovenské témy sa nachádzajú vo viacerých Zmajových básniach, kde sa on vždy na slovensko-srbské záujmy a vzťahypozerá so sympatiami. Zmajov čas je doba intenzívnej slovensko-srbskej politickej spolupráce: Jovan Jovanović Zmaj 1865 roku vo svojom humoristicko – satirickom Zmajovi ľutoval Slovákov, ktorí nemali v parlamente žiadneho svojho človeka a nezabudol si ironicky povšimnúť, že Maďarmi zvolení Slováci v štrnástich slovenských stoliciach možno aj nehovoria po slovensky a ani nepoznajú pieseň Nitra, milá Nitra. V tej dobe v Uhorskom sneme bolo dvanásť Srbov. Zmaj im vo svojom časopise odkazoval, že okrem svojich zastupujú aj záujmy slovenského národa.
Jankovič ďalej vysvetľuje slovenským mladším čitateľom prečo Matica slovačka mátoží’. Kálmán Tisza, uhorský minister vnútorných vecí, 12. novembra 1875 podpísal rozpúšťajúci dekrét. Matica týmto spôsobom bola v úplnosti zlikvidovaná, bol jej odňatý majetok – tak, ako to robila uhorská vláda 6. apríla 1875. Pod štátnym dozorom sa disponovalo majetkom Matice tak, ako to videl Jovan Jovanović Zmaj, ktorý svoju báseň napísal roku 1885, keď maďarská vláda namiesto Matice slovenskej založila Uhorskú kráľovskú slovenskú osvetovú spoločnosť, keď za matičiarske peniaze začala vydávať maďarónsky denník, týždenník a maďarské kalendáre. „Báseň Nad tatranskymi brehmi tiež netreba zoširoka uvádzať – je vášnivým protestom proti násilného odvádzania slovenských detí na Dolnú zem, proti ich denacionalizácii, teda maďarizácii.“ – napomína Jankovič.
Jankovič zdôrazňuje veľký Zmajov význam pre Slovákov a upozorňuje, že je neprávom pozabudnutý. Zmaja prekladali vojvodinskí Slováci, napríklad Ján Labáth preložil dve knihy Zmajových básní pre deti (1952 a 1986).
Zmajevo námietky Slovákom, že sú zvädnutí, leniví a že pridlho spia, sú pravdy staré jedno a pol storočie, ale nestratili aktuálnosť, môžu sa na nás obrátiť, teda nás aj zobudiť aj dnes. „Vody, vody, vody nám treba!“ – pridáva Jankovič a upozorňuje súčasného slovenského čitateľa: „skúsim to polopatický, ľadovou sprchou: aj v Európskej únii sme zostali chudobní drotári, ktorí ani dobre nevedia, čo je to šťastie, ktorí poriadne nevedia čo je to slovenské školstvo, národá hrdosť; národ nepozná svoje dejiny, svojich velikánov, pozná len neveselé piesne, hrdinov mydlových seriálov a podenkové osobnosti reality show a zábavného priemyslu. Kedže sme v Európskej únii, slovenské („matičné“) peniaze sú v Pešti, ale slovenské peniaze až viac nie sú ani v Matici slovenskej. Peniaze a majetok, ktoré zvýšili po bezhlavom ale premyslene podom výpredaji, sú síce na Slovensku, ale v inštitáciách, koré sú slovenské len v uvodzovkách. Dnes uť len niektoré inštitúcie sú napáchnuté arpádovským duchom, ale mnohé v modernejšiem duchu zotročujú slovenského a slovanského ducha. Slovenské hlavy naďalej drúzgajú kemene, aby nám do nich nalievali neslovenké zmýšľanie. Dokonca je to ešte horšie, lebo už nedostávame ani tie knihy, lež oiba obrazy a zvuky stupídnych elektronických médíí. Slovenské deti už neodvádzajú maďarskí žandári do Aradu, lebo sami rodičia im kupujú letenky do všetkých kútov šíreho sveta. Všade lepšie ako doma.Ale úbohé matere napriek tomu bedákajú . „Počujú to v Európe – /mlčia ako hroby/. „Naší politici v Národnej rade, ktorá už nie je Slovenskou národnou radou, to určite nepočujú. Tí istí páni určite nie, ale Zmaj (srbský Drak) ešte aj dnes by pod Tatrami hravo našiel miesta, kde zo Slováokv robia Maďarov a celkom iste by spolu s nami videl ako z nás robia gastarbiterov vo vlastnej krajine, lebo vlastný štát akoby sme už nemali.“ Ján Jankovič tieto slová vypisuje roku 2008 v európskej Bratislave.
LITERATÚRA:
JANKOVIČ, Ján: Slovenská pocta srbskému drakovi. In: Srbsko- slovenské vzťahy, z histórie, súčasnosti a budúcnosti. Bratislava, Spolok Srbov na Slovensku, Báčska Palanka, Logos 2014. JOVANOVIĆ ZMAJ, Jovan, Kad već mora, Odabrana dela, Političke i satirične pesme, II knj, VI.
KOVAČEK, Božidar: Jedan Zmajev članak o Slovacima. In: Petrovské gymnázium vo vývine slovenskej kultúry vo Vojvodine, Obzor, Novy Sad 1970.
KOVIJANIĆ, Risto: Jovan Jovanović Zmaj a jeho vzťah k Čechoslovákom. Prúdy, č. 3, 4, Bratislava, 1934. A osobitne, 1-30. Úryvok: Zmaj prema Slovacima. Pochoden Slovanstva, č.7-8, Praha, 1934.
KOVIJANIĆ, Risto: Zmajev otac na studijama. In: Zbornik Matice srpske za književnost i jezik, I (1953), Novi Sad, 1954.
KOVIJANIĆ, Risto: Zmajevo školovanje u Slovačkoj, Glasnik istorijskog društva u Novom Sadu, knj. VIII, sv. 2 i 3 od 1935, 236-253 a druhá časť s. 406-421. Kovijanić oba texty vytlačil ako separát v Srbskej kláštornej tlačiarni v Sriemskych Karlovciach roku 1935.
KRESTIĆ, Vasilije Đ.: Zmaj i Hrvati, v knihe: Srpsko-hrvatski odnosi i jugoslovenska ideja u drugoj polovini XIX veka, Nova knjiga, Beograd 1988.
MILISAVAC, Živan: Slovačke teme u poeziji Jovana Jovanovića Zmaja. In: Literárne vztáhy Slovákov a južných Slovanov, Zbornik prac z vedeckej konferencie v Smolencah, 1966, VSAV, Bratislava 1968.
zo srbčiny preložila
Zdenka Valentová Belićová
Dr Nebojša Kuzmanović 