PÔVOD
Risto Kovijanić sa narodil 31. decembra roku 1895 v dedinke Djurdjevina neďaleko kláštora Morača. Kovijanićovi predkovia sa sem prisťahovali z Popovho poľa v polovici XVI. storočia. Tento kláštor je základina Nemanjićovcov z roku 1252. Keďže srbské kláštory veľmi vplývali na svoje okolie, tak aj Kovijanić tvrdí, že kláštor Morača “zošľachťoval surovú vrchársku náturu.” (1) Kláštory ochraňovali a pestovali ľudovú slovesnosť a kresťanskú kultúru, o čom svedčia moračské fresky a ikony, moračská „krmčija“ z XIII. storočia, OKTOIH obodsko-cetinjskej tlačiarne (1493), kláštorná škola. Okrem toho rozohňovali národno-osloboditeľský duch proti tureckej okupácii. “V tom patriarchálnom prostredí žili aj moji rodičia, odchovaní na ľudovej poézii a tradícii, zapálení ideou za oslobodenie a zjednotenie všetkých našich krajín,” hovorí Kovijanić.(2)
Kovijanićova matka, Gospava, rodená Redžić (umrela roku 1936), bola patriarchálna čiernohorská sedliačka, negramotná domáca, ale prísna, pracovitá a vznešená – presne taký typ našej dinarskej ženy, aký opisuje Jovan Cvijić.
Kovijanićov otec, Jakov (umrel roku 1937), bol známy ako bojovník a stúpenec zjednotenia, gramotný, s vybudovanou tzv. životnou filozofiou, nečítal veľa, ale bol klenotnicou múdrych porekadiel a vymyslených anekdot. V dedine a rode bol uctievaný ako usilovný roľník, rozvážny človek a smelý bojovník, za čo dostal aj najväčšie čiernohorské uznanie za hrdinskosť – Zlatú Obilićovu medailu. Na veľkom čiernohorskom zhromaždení roku 1907 v Nikšići mal príležitosť sa stretnúť aj s kniežaťom Nikolom a “šplechnúť mu pravdu do očí.” (3) Kamarátil sa aj s dedinským učiteľom a často sa rozprával s arcimandritom. Náramne si vážil učených ľudí a mal rád vzdelanú a školenú mládež, takže tak usmerňoval aj svojho syna Rista, ktorý tvrdí, že otec veľmi vplýval naňho. Risto Kovijanić mal štyri sestry a staršieho brata Krsta.
Detstvo a včasnú mladosť Kovijanić viac trávil v dedinke Lipovo pri Kolašine, pod vrchmi pohoria Sinjavina, ako v Djurdjevine, lebo si jeho rodičia tam kúpili pozemok a vystavali dom. “Ako moračské legendy o Svetigore a stavaní kláštora, tak aj sinjavinské legendy: Savine vody, vílin voz a Lúčne hory prebúdzali moju obrazotvornosť, nadchýnali ma vílami, Milošom a Markom, Savom Nemanjićom, osvietencom a nie svätcom, a jeho žiakmi,” svedčí Kovijanić. (4) Ľudové rozprávky a legendy naňho tak zapôsobili, že Kovijanić písal o osvietenstve svätého Savu, o kráľovičovi Markovi, o Milošovi Obilićovi, nadchýnal sa serdarom Jankom, “pod jeho veliteľstvom som bojoval v dvoch vojnách.” (5)
O význame ľudovej tradície a jej vplyve na Kovijanićove vedecké a životné náhľady Dr. Niko S. Martinović hovorí: “Už od včasnej mladosti profesor Kovijanić vstupuje do života tŕnistou cestou. Zažil veľké poníženia, hlad a chlad “veľkomederskej doliny smrti” v prvej svetovej vojne, ale viera vo víťazstvo spravodlivej slovanskej veci mu dávala sily vydržať. Vychovaný na ľudovej piesni vo vrchárskej Morači, na Njegošovi a Vukovi, už ako mladík si vytvára vlastný svetonáhľad. Vo všetkých ťažkostiach odpoveď hľadal práve v týchto troch juhoslovanských hodnotách. Tieto tri juhoslovanské hodnoty (ľudová poézia, Njegoš a Vuk, pozn. N. K.), sú základom jeho životnej úlohy, jeho neskoršej vedeckej práce. (6)
Na podklade vysloveného uzavierame, že čiernohorské, patriarchálno-vrchárske prostredie svojou prirodzenosťou, jednoduchosťou, ale aj kláštornou kultúrou vo veľkej miere vplývalo na Kovijanićov charakter, usilovnosť a vytrvalosť v práci až do konca jeho dlhého života.
ŠKOLENIE
Základnú školu Kovijanić navštevoval od roku 1903 do roku 1908, v lete v Lipove a v zime v Morači. Spomedzi učiteľov Kovijanić predovšetkým spomína Janka Toškovića “nadaného rečníka, bojovníka za parlamentarizmus a zjednotenie so Srbskom.” (6)
Štyri triedy gymnázia ukončil v Cetinji, od roku 1908 do roku 1912. Školenie musel prerušiť pre vypuknutie balkánskych vojen, v ktorých sa zúčastnil ako žiak – dobrovoľník. Piatu a šiestu triedu cetinjského gymnázia ukončil v rokoch 1913-1914. Riaditelia gymnázia Mirko Mijušković a Špiro Tomović ho veľmi povzbudzovali do učenia a osobitný vplyv naňho mali traja profesori. Historik Dr. Nikola Škerović, školený v Rusku a Prahe, redaktor časopisu Dan, vzbudil v Kovijanićovi záujem o ľudovú minulosť, slovanské idey a slovanstvo. Archivár Dušan Vuksan (pôvodom z Liky), odporúčal Kovijanićovi čítať starých a dubrovníckych spisovateľov, najmä Ivana Gundulića. Dušan Djukić, básnik a huslista pôvodom zo Slavónska, cetinjským gymnazistom často rozprával o Bogdanovi a Pavlovi Popovićových a najmä o Skerlićovi “ktorého smrť sme na hodine oplakávali,” hovorí Kovijanić. (7) Mladý Kovijanić vtedy čítaval Srpski književni glasnik, Dan a mládežnícky časopis Venac. Zo všetkých profesorov Djukić vzbudil v Kovijanićovi najväčší záujem o literatúru.
Rovnako ako balkánske, tak i prvá svetová vojna bola na príčine, že Kovijanić pokračoval roku 1919v školení v Belehrade, kde na Druhom belehradskom gymnáziu po trojmesačnom kurze aj maturoval “u chýrečného profesora Simića, neuvedomujúc si, že ten “úspech” bol vlastne veľkou porážkou,” hovorí Kovijanić. (8) Literatúru mu na kurze prednášal Jaša Prodanović, ktorý naňho vplýval ako v literárnom, tak aj v politickom ohľade. Jeho otázka na maturite sa vzťahovala na Gorski vijenac a Kovijanić napísal maturitnú prácu pod názvom: Niti je sve staro rdjavo, niti je sve novo dobro”. Pochvaly, ktoré dostal za tú prácu, rozhodli, že pokračoval v štúdiu literatúry.
Po maturite sa na Filozofickej fakulte v Belehrade zapísal na juhoslovanskú literatúru, srbochorvátsky jazyk, dejiny a nemecký jazyk, ktoré študoval v rokoch 1919-1923.
Jaša Prodanović politicky vplýval na Kovijanića, takže sa stal členom Klubu republikánov a v dvadsiatich rokov bol dvakrát nositeľom republikánskej listiny na univerzite. Ako člen Republikánskeho klubu, istý čas bol aj tajomníkom Pobratimstva. Pre svoje republikánske presvedčenia bol dvakrát väznený v Kolašine a preto “Jaša veľkými písmenami protestoval na prvej strane svojej Republiky,” hovorí Kovijanić. Ale Kovijanić sa nerozhodol za profesionálnu prácu politika, viac ho zaujímala literatúra.
Na fakulte navštevoval prednášky bratov Popovićových: Bogdana a Pavla (juhoslovanská a komparatívna literatúra), ďalej Aleksandra Belića (srbochorvátsky jazyk) a Vladimira Ćorovića (dejiny). O vplyve profesorov a ich úcte medzi študentmi Kovijanić vo svojom náčrte životopisu hovorí: “Na mňa najviac vplýval Pavle Popović. Rýchlo si ma všimol a pritiahol k sebe. Ten človek širokého literárneho vzdelania bol známy ako najlepší znalec literatúry európskych národov. Vedel po grécky a latinsky; poznal všetky veľké európske jazyky. Mimoriadne sčítaný. Pracoval v archívoch veľkých európskych centier. Podobne ako Cvijić a Skerlić, vytváral si vlastnú školu. Jeho prednášky boli veľmi lákavé; prejavy jednoduché, živé, jasné, jadrne faktografické, jeho semináre boli radostné zážitky. Okolo neho sme sa zoskupovali: Desanka Maksimović, Boža Knežević, Žika Milićević, Raša Plaović, Miloš Savković, Momir Veljković, Ante Cetineo, Milivoje Knežević, Miraš Kićović, Vido Latković, Milan Vukićević, Katarina Bogdanović, Paulina Leblova, Teodora Petrović atď. Zapáčila sa mu moja prvá seminárna práca o Frušićovi, priateľovi Vuka a Njegoša. Zaradil ma medzi spolupracovníkov na prvom čísle svojej publikácie Prilozi za književnost. Tým upútal pozornosť aj ostatných profesorov na mňa.” A ďalej uvádza: “Viackrát som, rozprávajúc sa s ním, odprevadil Pavla do jeho bytu. Mal veľkú knižnicu, skromný nábytok a jednoduchý spôsob života. Podobné som videl aj u J. Prodanovića, bývalého ministra osvety, Lj. Stojanovića, akademika a bývalého predsedu vlády. Tie tri veľké kultivované skromnosti vplývali na mňa.” (9)
Komparatívnu svetovú literatúru mu prednášal Bogdan Popović: “nedosiahnuteľný v sčítanosti a poznaní literárneho rozvoja počas storočí. Všestranný znalec dejín umenia, suverénny estét s vycibreným vkusom a štýlom, krajšie rozprával, ako písal. Aristokrat v duchu, jednoduchý v zaobchádzaní. Jeho výnimočná superiórnosť v študentoch vyvolávala strach, ak sa mu chceli priblížiť,” svedčí Kovijanić.(10)
Z našich spisovateľov Kovijanić najviac čítaval Njegoša a Mažuranića, o ktorých písal aj svoje prvé práce. Prvú vedeckú prácu uverejnil roku 1921 pod pseudonymom M. Savić: Cestovanie Bogoboja Atanackovića v časopise Prilozi za književnost, jezik, istoriju i foklor. (11) Zo svetových spisovateľov predovšetkým čítal Tolstého a Dostojevského, ale i Homéra, Danteho, Shakespeara, Goetheho a Marxa, najmä jeho Kapitál.
Roku 1922 sa oženil so študentkou práva, Danicou Ječmenić z Belehradu, s ktorou má jedinú dcéru Bratislavu, vydatú Stipanić .Kovijanić bol v rokoch 1922-1924 profesorom na gymnáziu v Sombore a rovnakú prácu vykonával aj v Novom Vrbasi ako zástupca a profesor gymnázia (1924–1927). Ako prvý odborný profesor juhoslovanských literatúr v tých mestách istotne zapôsobil na svojich žiakov, z ktorých sú najznámejší: Mladen Leskovac, Stjepan Han a Branislav Djurdjev. Zaujímavé je, že Mladen Leskovac, ako syn lekárnika, plánoval študovať farmáciu, ale sa, podľa slov Bratislavy Stipanić, pod Kovijanovićovým vplyvom, rozhodol študovať literatúru. (12)
V Kovijanićovej pozostalosti sme našli aj neuverejnený prejav, ktorý predniesol v Matici srbskej roku 1986 pri príležitosti osláv 160. výročia založenia matice, v ktorom spomína na svoje somborské dni: “Žiadal som si Sombor, aj som ho dostal (1922). Prijali ma ako žiaduceho, lebo som v tej škole bol prvým odborným profesorom pre našu literatúru a jazyk. Nebolo času hocičo písať – venoval som sa škole, žiakom, žiackej spoločnosti, knižnici, čítaniu diel našich spisovateľov, rozširovaniu gramotnosti medzi mládežou, poukazovaniu na krásy a ľubozvučnosti nášho jazyka a hodnoty našej literatúry. Živým imperatívom bolo, aby si žiaci obľúbili vlastný jazyk a spisovateľov. V tej veci som šiel až po hranicu zákonného priestupku – modlitbu pred a po výučbe som vystriedal čítaním jednej peknej básne.” (13)
Kovijanić si spomína aj na svojich najlepších žiakov: “Na gymnáziu som zastihol siedmaka Mladena Leskovca. Vrcholne sa spomedzi iných vynímal svojou inteligenciou, sčítanosťou a gramotnosťou. Vedel po nemecky a maďarsky, prekladal Adyho. Bol predsedom žiackej družiny Skerlić. Krásne bolo spolupracovať s ním. Už vtedy som v ňom videl budúceho redaktora Letopisu a predsedu matice. Vynikal aj Stjepan Han. – V Novom Vrbasi so zastihol siedmaka Branislava Djurdjeva, zapáleného históriou. Predvídali sme mu úspešnú kariéru historika a usilovali sa orientovať ho na učenie tureckého jazyka a čerpanie z tureckých prameňov. Tak sa aj stalo.” (14)
Profesorskú skúšku zložil roku 1927 obhájením práce o Kostovi Ruvarcovi, pre ktorú archívny materiál čerpal v matici, v Sriemskych Karlovciach a Pešti – v Tekelianume roku 1925. Pri zbieraní materiálu mu pomohla ochota Radivoja Vrhovca, predsedu matice a riaditeľa karlovského gymnázia. Od Dimitrija Ruvarca, vedúceho Ilarionovej knižnice v Knižnici patriaršie, dostal vzácne údaje o pôvode a rodine bratov Ruvarcových. V tých rokoch Kovijanić sa skamarátil aj s Vasom Stajićom, ktorý “ma pozýval do svojho bytu, zdržiaval na obede; navštevoval ma a niekedy u mňa aj prenocoval,” uvádza Kovijanić vo svojom neuverejnenom prejave. (15)
Kovijanić sa roku 1927 medzi prvými stal členom Historického spolku v Novom Sade. Vtedy ho podporovali a odporúčali Dušan Popović, Stanoje Stanojević, Dimitrije Kirilović. “Tak sa Milan Kašanin čoskoro dozvedel o mne; neskôr aj Veljko Petrović.” (16)
Kovijanić jedným z mála našich vedcov, ktorí boli prítomní na oslavách 160. výročia matice, ale i oslavách jej storočnice roku 1926, keď bol slávnostne odhalený Meštrovićov pomník Miletićovi. “Na prijatí v matici som sa zoznámil s Meštrovićom. Jeho pohľad hlboko uvažujúcich očí prezrádzal génia,” hovorí Kovijanić.(17)
Toto boli začiatky jeho archívnej práce, ktorej sa neskôr neustále venoval aj na Slovensku, aj v Belehrade a najmä v Kotore, kde sa archívnictvom zaoberal aj profesionálne v rokoch 1950-1962.
Kovijanić mal privilégium skladať profesorskú skúšku u vtedajšieho rektora Pavla Popovića, ktorý bol veľmi spokojný s Kovijanićovou prácou a za odmenu mu ponúkol možnosť vybrať si: štipendium v Londýne alebo lektorskú katedru na Univerzite Komenského v Bratislave. Kovijanića „prilákala domovina Husa, Šafárika, Kollára a Štúra. Jeho (Popovićov, pozn. N. K.) návrh schválila aj univerzita a obe ministerstvá.” “Nikto mi nedával direktívy. Len Pavle mi zaželal, aby som sa vrátil “ako Európan” (kultúrne vybudovaný).” (18)
Risto Kovijanić si vybral slovanských bratov. Vybral sa na Slovensko, ktoré sa mu stalo aj večnou láskou a “druhou domovinou” na celý život.
POZNÁMKY
1.
Pri zhromažďovaní príspevkov pre životopis Rista Kovijanića
opierali sme sa o skice, záznamy a poznámky, ktoré Risto Kovijanić
nechal v rukopise. Väčšina z nich bola písaná rukou (dva kožené
záznamníky, vyše 130 stranové) a menšia časť na písacom
stroji, ktoré písal pred koncom života v deväťdesiatych rokoch.
Vďaka ochote jeho dcéry Bratislavy Stipanićovej mali sme k
dispozícii tieto záznamy, za čo jej najúprimnejšie ďakujeme. O
veľkej láske k Slovensku a slovenskému ľudu svedčí i to, že
Kovijanić dal svojej jedinej dcére, ktorá sa narodila roku 1929 v
Bratislave, meno Bratislava a meno slovenského hlavného mesta nesie
i jeho vnuk Bratislav. Pri príležitosti jeho sedemdesiatin o tom
písal aj časopis Lid: “A že mu Bratislava prirástla k srdcu,
o tom svedčí aj tá skutočnosť, že dcére, ktorá sa mu narodila
počas pobytu medzi nami, dal meno Bratislava a jeho vnuk, ktorý sa
narodil v Kotore, sa volá Bratislav.” Lid, 14. 01. 1966, v
texte Je jedným z nás, ktorý je podpísaný iniciálami (a v),
najpravdepodobnejšie slovenského slavistu Andreja Vrbackého,
publicistu a do konca sedemdesiatych rokov XX. storočia jedného z
najplodnejších prekladateľov srbských literárnych diel do
slovenčiny.
2.
Životopis,
str. 5.
3.Životopis,
str.7.
4.Životopis,
str. 10.
5.Prepísaný
prejav Dr. Nika Simova Martinovića Naučno djelo Rista Kovijanića,
ktorý predniesol v Kotore na slávnosti v sieni Námorného múzea
09. 11. 1968 pri príležitosti udelenia Medaily za zásluhy v
rozvíjaní vedy Slovenskej akadémie vied Ristovi Kovijanovićovi.
Dr. Martinović bol v tom čase riaditeľom vedeckej knižnice
Djurdja Crnojevića v Cetinji. Text sa nachádza v Kovijanićovej
pozostalosti.
6.Životopis,
str. 15.
7.Životopis,
str. 16.
8.Životopis,
str. 16
9.Životopis,
str. 23.
10.Životopis,
str. 24.
11.
Risto
Kovijanić, Prilozi KJIF, I., str. 142-143. Kovijanić prvé práce
uverejňoval v časopise Pavla Popovića, čo sa v jeho neskoršej
vedeckej práci ukáže ako rozhodujúce.
12.
Z rozhovoru s Bratislavou Kovijanić Stipanić, ktorý som mal v jej
belehradskom byte vo februári roku 2000.
13.
Neuverejnený prejav z roku 1986 v Matici srbskej, text sa nachádza
v Kovijanićovej pozostalosti.
14.
Neuverejnený prejav, 1986.
15.Neuverejnený
prejav, 1986.
16.
Neuverejnený prejav, 1986.
17.
Neuverejnený prejav, 1986.
18. Kovijanić si veľmi vážil Pavla Popovića a verejne mu prejavoval úctu a uznanie. Pre výskum Dositejovho školenia Kovijanića motivovalo aj to, “…že sa náš dositeológ, prof. Pavle Popović, veľmi o to zaujíma, a po druhé aj preto, že mienime, že je nášmu patriarchovi juhoslovanskej historicko-literárnej vedy (podčiarkol N. K.) Dositej Obradović, po Njegošovi, druhou najobľúbenejšou osobnosťou našej literatúry.” Risto Kovijanić, Jedan Dositejev prijatelj (Franjo Takač), Príspevky pre literatúru, jazyk, dejiny a folklór, kniha XVIII., zošit 1-2, 1938, str.61. Toto číslo vyšlo ako zborník venovaný Pavlovi Popovićovi.
KOVIJANIĆOVA ÚČASŤ VO VOJNÁCH
Po
vypuknutí Balkánskych vojen sa mladý sedemnásťročný
dobrovoľník Risto Kovijanić pripojil k čiernohorským oddielom v
obrane srbských krajín od turecko-bulharských vpádov v rokoch
1912 a 1913. Zúčastnil sa v bojoch na Mojkovci, Bijelom polji,
Beranoch, Peći, Djakovici a Skadre.
V
školovaní pokračoval v Cetinji. Po vypuknutí prvej svetovej vojny
sa stáva jej účastníkom v rokoch 1914 až 1916 v bojoch na
Grahove, Goražde, Palách, Glasinci a Mojkovci. Potom ho spolu s
tisíckami Srbov a Čiernohorcov internovali v rakúsko-uhorskom
tábore Nagymegyer (dnešné Čalovo), mesto vzdialené asi tridsať
kilometrov od Bratislavy. V Nagymgyerskom tábore, v ktorom od roku
1914 do roku 1918 bolo zavraždených, alebo pomrelo od hladu a na
následky chorôb asi 6 000 Srbov, Kovijanić strávil dva roky – až
do konca vojny.
Počas
prvej svetovej vojny v táboroch na pomedzí Rakúska, Československa
a Maďarska – Nagymegyer, Nežider, Boldogasony, Mathauzen a Aschachu
– bolo zavraždených alebo umrelo 67 000 Srbov, vojakov a civilov.
Po
návrate do Juhoslávie sa Kovijanić aktívne zapojil do
mládežníckeho hnutia za zjednotenie v rokoch 1918-1919 a potom
pokračoval v prerušenom školení. Počas druhej svetovej vojny
Kovijanić bol aj prenasledovaný a internovaný roku 1941 do
Albánska, do mesta Preza, odkiaľ ho deternovali koncom roku 1942.
SLOVENSKO – DRUHÁ DOMOVINA
Na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Risto
Kovijanić pracoval ako lektor pre srbochorvátsky jazyk a
juhoslovanské literatúry v rokoch 1927-1939. Na univerzite, na
ktorej prednášali vedci európskeho formátu, Kovijanić najprv
prišiel do styku s Frankom Volmanom, profesorom komparatívnej
literatúry slovanských národov a A. Pražákom, profesorom českej
a slovenskej literatúry. Oni poznali a vážili si Kovijanićovu
prácu v Príspevkoch pre literatúru, časopise znamenitého Pavla
Popovića, ktorý bol prvým Juhoslovanom zvoleným za čestného
doktora Univerzity Komenského v Bratislave, takže sa jeho žiak
Kovijanić hneď tešil všeobecnej priazni. Kovijanićova spolupráca
s Volmanom a Pražákom sa časom zmenila na priateľstvo.
Okrem
lektorskej a vedeckej práce, ako aj usilovného zbierania údajov po
slovenských archívoch o juhoslovanských, predovšetkým srbských
žiakoch a študentoch v slovenských školách a kostoloch v
minulých dvoch storočiach (XVIII. a XIX.), Kovijanić sa zaoberal
aj propagandou a rozvíjaním kultúrnych stykov medzi Slovákmi a
Juhoslovanmi. (1)
Za
túto prácu, ako i za úspechy v lektorskej práci so študentmi,
Kovijanića roku 1937 odmenili tým, že ho prijali ako zahraničného
člena do Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave.
O
Kovijanićovej práci na Slovensku mnoho písali slovenskí vedci,
ktorých pochvaly Kovijanić parafrázoval vo svojom náčrte
životopisu: “Po Štúrovi som vyoral najhlbšiu brázdu vo
výskume našich vzájomných vzťahov a stykov. Čas to ukáže. Ale
brázda zostala nedooraná. Vojna znemožnila predĺženie môjho
pobytu (v Československu, pozn. N. K.) a prekazila moje väčšie
plány. Uvedená brázda by istotne bola hlbšia.” (2)
Jeden
zo slovenských vedcov, Dr. Ján Frýdecký, docent srbochorvátskeho
jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v
Bratislave, to vidí takto: “Medzi vynikajúcich kultúrnych
pracovníkov, ktorí upevňovali bratské spony Slovákov a Srbov
medzi dvomi svetovými vojnami, patrí prvý lektor srbochorvátskeho
jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,
profesor R i s t o K o v i j a n i ć. Bol nielen výnimočným
učiteľom, ktorý za dvanásť rokov svojej práce na Slovensku
vychoval mnohých oduševnených priateľov Juhoslávie a mnohých
prekladateľov, ale v pravom slova zmysle bol kultúrnym atašé na
Slovensku, ktorý vlastnou bezprostrednosťou a otvorenosťou, láskou
k svojej vlasti a k bratskému Československu šíril medzi národmi
vedomosti o juhoslovanskej kultúre a medzi Juhoslovanmi vedomosti o
kultúre československej. Svoju kultúrnu misiu skončil s vrodeným
oduševnením.” Ďalej pridáva: “Zásluhy profesora
Kovijanića na vzájomných kultúrnych vzťahoch, na kultúrnom
zbližovaní dvoch slovanských národov a na vychovávaní mladých
pokolení na fakulte sú nedoceniteľné. Keď sa budú písať
kultúrne dejiny Slovenska, meno prof. Rista Kovijanića
nevystane.”(3)
Pred
útokom nemeckých a maďarských fašistov, ktorí svojou
antislovanskou genocídnou politikou odsudzovali všetko, čo je
slovanské, takže by im istotne prekážala aj Kovijanićova
kultúrna práca v Bratislave, Kovijanić musel roku 1939 opustiť
Československo a vrátiť sa zo svojej “druhej vlasti” do
Juhoslávie. O rešpekte, ktorý mal Kovijanić v Bratislave, istotne
svedčí aj údaj, že o jeho odchode z Československa hneď
informovali aj bratislavské Národné noviny. (4)
V
pochmúrnych rokoch pred fašistickým útokom na Juhosláviu
Kovijanić sa zamestnal v Štátnom archíve v Belehrade, kde ako
vedecký spolupracovník pracoval v rokoch 1939 – 1940, ale pred
vypuknutím vojny sa musel odsťahovať aj z Belehradu. Kovijanić
sa vrátil do Čiernej Hory, kde ho roku 1940 vymenovali za riaditeľa
gymnázia v Kotore.
Podľa
Kovijanićovho svedectva, hneď po okupácii Juhoslávie ho gestapo
trikrát hľadalo v jeho belehradskom byte. O tom Andrej Vrbacký
píše: “Počas svojho bratislavského pôsobenia prof.
Kovijanić nepracoval iba ako prednášateľ a vedec. Veľmi
intenzívne sa venoval verejnému životu. Môžeme tu uviesť napr.
jeho prejav na oslave trojstého výročia univerzity v Trnave
(1935), v ktorom upozornil na blížiace sa fašistické
nebezpečenstvo. Taktiež odmietol prijať katedru na Univerzite
Komenského, keď sa rektorom stal V. Tuka, a v deň mobilizácie
Československa sa prihlásil ako dobrovoľník. Po odchode do
Juhoslávie pomáhal pri emigrácii československých vlastencov a
sťahovaní československého archívu. Pre tie aktivity musel pred
gestapom utiecť z Belehradu.” (5)
Risto
Kovijanić sa zúčastnil aj na demonštráciách 27. marca roku
1941. V ten deň vojenská jednotka v Kotore, “do ktorej som
predvolaný na cvičenie, bola vyzbrojená a rozvrhnutá po meste v
prísnej pohotovosti.” Po správe o zvrhnutí dovtedajšej vlády
v Belehrade, preto, že vo Viedni 25.marca podpísala pakt s
Hitlerovým Nemeckom, “ľud sa hrnul na ulice Kotora a výskal
od radosti,” hovorí Kovijanić. Dňa 27. marca sa v Kotore
konalo veľké ľudové zhromaždenie, na ktorom rečnil i Kovijanić:
“Treba
služit česti i imenu…
neka
bude što biti ne može” ,
povedal
Kovijanić a Kotorania odpovedali: “Tako, već nikako.”
Keď
Nemecko okupovalo Československo, Kovijanić napísal svoje prvé
verše:
“Mučenice
živa, raspeta na krstu,
………………………………………..
Bićeš
opet srećna, slobodna i slavna.
Druga
otadžbino moja! “
Uverejnil
ich 26. októbra roku 1940 v Kotore, v časopise Glas Boke. O
prijímaní Československa za svoju druhú vlasť Kovijanić hovorí
v básni Druga otadžbina moja, ktorú napísal pred koncom druhej
svetovej vojny počas návštevy Cetinja:
“Zora
žudna puče s Visokih Karpata,
Čas
slobode kucnu “slavom slavnih Slava”;
Bijel
medvjed drješi Bijeloga Lava,
brat
veliki grli svoga malog brata,
Žrtvu
prvu, krotku, krvavoga rata.
Rod
Libušin slavni snova vaskrsava,
njitranskog
Pribine, kneza Rastislava,
nacistu
demona strah stravični hvata.
Val
se moćan širi preko mutnog Vaga,
pobjedjeni
krivci krvav Dunav piju.
–
„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.“
Braća
zemlju čiste od krvavog vraga,
Bratime
se vječno Tatre i Šumava.
–
„Kde domov môj?“ –Tamo gdje je svijeh Slava.”
Cetinje
16. apríla 1945 (6)
Na
poste riaditeľa gymnázia v Kotore Kovijanić nemohol dlho zotrvať,
lebo ho talianski fašistickí okupanti roku 1941 internovali do
mesta Preza v Albánsku, kde zostal do roku 1942. Tábor v Preze bol
postavený z plátenných vojenských stanov. Aj napriek internácii
Kovijanićov kreatívny duch nemal pokoja, takže v tom tábore
vznikol jedinečný literárny časopis s drevenou väzbou, ktorý je
významným príspevkom k “literárnej táborológii.”
Koncom roku 1942 ho vrátili z Albánska do mesta jeho školenia
Kolašina, kde v tom čase žila aj jeho rodina.
Po
skončení druhej svetovej vojny Kovijanić sa nedočkal ani oddychu
od utrpení (bol účastníkom troch vojen a zajatcom v dvoch
táboroch), ani pekného života, lebo ho nové vrchnosti obvinili z
kolaborácie so starojuhoslovanskou kráľovskou mocou.
Na
Cetinji sa roku 1945 konali súdne procesy proti päťdesiatim
čiernohorským intelektuálom. Rista Kovijanića Vojenský súd
odsúdil na 15 rokov “nútených prác”, skonfiškovaný
bol celý jeho majetok, ktorý vlastne ani nemal (jeho jediným
majetkom bolo knihy a poznámky) a bol zbavený občianskych práv.
Vo väzení v Podgorici bol tri roky, potom ho prepustili a následne
ho Vojenský súd rehabilitoval a vrátil mu občianske práva. V
podgorickom väzení napísal sonetový veniec pod názvom Čojské
ruže – Narcisy v dvoch častiach (Dcéra Slávie a Dcéra Eosu),
ktorý zostal v rukopise a dodnes nebol uverejnený.
Kovijanić
nebol členom žiadnej strany a tak ani KSJ, ktorá ho počas vojny
vyzývala na spoluprácu, ale, keďže bol legitimistom a uznával
jestvujúcu juhoslovanskú monarchistickú sústavu, kým jestvovala,
toto mu bolo zazlievané a bol za to drakonicky potrestaný.
Jeho
prvým povojnovým zamestnaním bolo miesto úradníka v Škole pre
automechanikov v meste Prčanj v rokoch 1948-49.
Následne
sa roku 1950 vrátil k svojej obľúbenej archívnej práci. V
novozaloženom Štátnom historickom archíve v Kotore začal
pracovať ako archivár, potom vyšší archivár a neskôr ako
odborný a vyšší spolupracovník. O tom období Kovijanić hovorí:
“Aktívne som sa zúčastnil v jeho budovaní, organizovaní a
vedeckom používaní. Výsledky sú známe: niekoľko kníh a
početné práce po časopisoch.” (7) V kotorskom archíve
pracoval až po odchod do dôchodku roku 1962.
POZNÁMKY
1.
Dr. Branislav Choma, profesor literatúry, vedecký spolupracovník
Slovenskej akadémie vied, prekladateľ srbských literárnych diel a
prvobojovník Slovenského národného povstania v druhej svetovej
vojne, o Kovijanićovej práci hovorí: “Risto Kovijanić v
medzivojnovom období nielen vychoval niekoľkých milovníkov a
znalcov juhoslovanských jazykov a literatúr, ale vedel aj u
ostatných našich kultúrnych pracovníkov prebudiť záujem o
juhoslovanské veci. Vydal niekoľko populárnych kníh o Juhoslávii,
tiež o Československu a zvlášť o Slovákoch pre Juhoslovanov.
Prvý poúčal čitateľov srbských novín, že Slováci nie sú
Tóti a prvý odvážnymi veršami oplakal rozklad našej
republiky.”(podčiarkol N. K.). Branislav Choma v slovenskom
literárnom časopise Kultúrny život, Bratislava 01.01.1966, v
článku pod názvom Risto Kovijanić sa dožil 70 rokov života.
2.
Životopis, druhý zošit, str. 78.
3.
Tento posudok vynáša roku 1966 Ján Frýdecký v článku Pamiatka
na Rista Kovijanića v časopise Slovenské pohľady, ktorý patrí
medzi najstaršie slovenské literárne časopisy. Tento časopis
vychádza od roku 1846 (Slovenské pohľady – Revue našej a
zahraničnej literatúry, Ročník 82 – 1966, číslo 3.)
4.
V slovenských novinách, ktoré vychádzali pred druhou svetovou
vojnou, píše: “Koncom minulého týždňa, v piatok dňa 16.
t. m. odcestoval z Bratislavy do Belehradu prof. Risto Kovijanić,
lektor srbsko-chorvátskeho jazyka na Slovenskej univerzite v
Bratislave, ktorý tu pôsobil celých dvanásť rokov a za ten čas
získal si veľmi mnoho priateľov a známych, a medzi našimi
vysokoškolákmi odchoval mnohých, ktorí sa štúdiu
srbochorvátčiny venovali s veľkou láskou. Jeho žiaci už sú a
mnohí ešte budú dobrými pracovníkmi na poli zbližovania
Slovákov s južnými Slovanmi, v ktorom smere vyoral profesor R.
Kovijanić hlbokú brázdu, ktorej stopy v našom živote nezaniknú.”
Po
dlhšom objasnení Kovijanićovej vedeckej a kultúrnej práce na
Slovensku autor článku ďalej uvádza: “Počiatkom budúceho
školského roku začne Kovijanić svoju činnosť v Juhoslávii, vo
svojej krásnej vlasti.” (podčiarkol N. K.).
Národné
noviny, 23. júna 1939. Článok má názov Odchod prof. R.
Kovijanića, podpísaný iniciálami A.V. (pravdepodobne Andrej
Vrbacký).
5.
Práca, Denník Revolučného odborového hnutia, Bratislava 8.
februára 1966. O Kovijanićovi pri príležitosti sedemdesiateho
výročia narodenia píše Andrej Vrbacký v článku pod názvom Náš
priateľ z Čiernej Hory.
6.
O
Kovijanićových protifašistických náhľadoch Vrbacký hovorí aj
v bratislavskom časopise Smena z 20. januára roku 1966 v článku
Je jedným z nás: “Nielen, že preštudoval všetky školské
archívy na Slovensku, kde pátral po Juhoslovanoch, ktorí tu
študovali, ale sa aktívne zapájal aj do nášho každodenného
života. Bojoval proti rozbitiu republiky, prihlásil sa ako
dobrovoľník…” (podčiarkol N. K.).
Kovijanić
spomína na ťažké predvojnové dni: “Bolo to obdobie rozkladu
Česka a Slovenska, ku ktorému prišlo za tragických okolností
fašistickej intervencie. Nechcel som už ďalej zostať v Bratislave
a byť svedkom nešťastia krajiny, ktorú som tak mal rád, i keď
mi ponúkli katedru profesora na univerzite v Bratislave.”
Borislav Vojvodić, Stretnutia – Priznanje posle tri decenije, Borba,
Belehrad 19. marca 1969, str. 13.
Kovijanić
sa na sklonku svojho života, ako aj mnohí iní naši spisovatelia a
filozofi, napr. Branislav Petronijević, začali intenzívnejšie
vyjadrovať v básnickej forme. Básne uverejňoval v Kotorskej
sekcii Spolku historikov Čiernej Hory a boli vytlačené ako
mimoriadne výtlačky. Tak roku 1970 uverejnil dve básne. V básni
Prčanj, venovanej Don Nikovi Lukovićovi, ospevuje krásy
jadranského pobrežia a “juhoslávsku” jednotu. Obklopený
rajskou prírodou, zjavuje sa aj náš velikán Njegoš: ,,Na
sunčanoj obali pučine,/ Gdje je Njegoš, kad dozvoli vr’jeme, /
Skido s pleći svoje teško breme/ (Ne i zamor svoje veličine)…”
V tom istom čísle Kotorskej sekcie uverejnil aj báseň Savina,
ktorú venoval Petrovi D. Šerovićovi. V nej oslávil mesto Savina a
jej kláštor zasvätený Nemanjićovcom: “…Iznad mora
maslinova gora, / U njoj crkva mala na kamenu, / Posvećena Savinu
imenu, / Pamti sina Nemanjina dvora…”
Neskôr,
v rokoch 1973 a 1980, uverejnil nasledovné básne: Bijela na moru,
Aratu iz Soleje, Pod jablanom kotorske rive, Kotorska jesenja kiša a
Jadranovi vali. A roku 1985 ako deväťdesiatročný uverejnil Pjesme
ushitne, ktoré sú výberom z plánovanej, ale neuverejnenej zbierky
básní. Vytlačené boli nasledovné básne: Boka, Baošićka (
Paska Ivanović i Pjer Loti), Konavljanka, Proljeće na Ribnici,
Čežnja za zavičajem, K suncu a Moja poezija. Kovijanić tieto
básne podpisoval ako R. K. Moračanin.
Všetky
Kovijanićove básne oslovujú prírodu, slnko, historické chvíle a
napísané sú v metafyzickom tóne. Písal aj autopoetické verše,
tak napr. v básni Moja poezija píše: “Čedo vedro jednog
poznog sana,… / Čistog srca, suza zore blista, / Blisna rosa
planinskoga lista, / Zlatna žica sunčanoga prela;”
7.
Životopis, druhý zošit, str. 90.
Dr Nebojša Kuzmanović 