Srpsko-slovačke veze – Dr Nebojša Kuzmanović

PRÍSPEVKY K ŽIVOTOPISU RISTU KOVIJANIĆA

PÔVOD

Risto Kovijanić sa narodil 31. decembra roku 1895 v dedinke Djurdjevina neďaleko kláštora Morača. Kovijanićovi predkovia sa sem prisťahovali z Popovho poľa v polovici XVI. storočia. Tento kláštor je základina Nemanjićovcov z roku 1252. Keďže srbské kláštory veľmi vplývali na svoje okolie, tak aj Kovijanić tvrdí, že kláštor Morača “zošľachťoval surovú vrchársku náturu.” (1) Kláštory ochraňovali a pestovali ľudovú slovesnosť a kresťanskú kultúru, o čom svedčia moračské fresky a ikony, moračská „krmčija“ z XIII. storočia, OKTOIH obodsko-cetinjskej tlačiarne (1493), kláštorná škola. Okrem toho rozohňovali národno-osloboditeľský duch proti tureckej okupácii. “V tom patriarchálnom prostredí žili aj moji rodičia, odchovaní na ľudovej poézii a tradícii, zapálení ideou za oslobodenie a zjednotenie všetkých našich krajín,” hovorí Kovijanić.(2)

Kovijanićova matka, Gospava, rodená Redžić (umrela roku 1936), bola patriarchálna čiernohorská sedliačka, negramotná domáca, ale prísna, pracovitá a vznešená – presne taký typ našej dinarskej ženy, aký opisuje Jovan Cvijić.

Kovijanićov otec, Jakov (umrel roku 1937), bol známy ako bojovník a stúpenec zjednotenia, gramotný, s vybudovanou tzv. životnou filozofiou, nečítal veľa, ale bol klenotnicou múdrych porekadiel a vymyslených anekdot. V dedine a rode bol uctievaný ako usilovný roľník, rozvážny človek a smelý bojovník, za čo dostal aj najväčšie čiernohorské uznanie za hrdinskosť – Zlatú Obilićovu medailu. Na veľkom čiernohorskom zhromaždení roku 1907 v Nikšići mal príležitosť sa stretnúť aj s kniežaťom Nikolom a “šplechnúť mu pravdu do očí.” (3) Kamarátil sa aj s dedinským učiteľom a často sa rozprával s arcimandritom. Náramne si vážil učených ľudí a mal rád vzdelanú a školenú mládež, takže tak usmerňoval aj svojho syna Rista, ktorý tvrdí, že otec veľmi vplýval naňho. Risto Kovijanić mal štyri sestry a staršieho brata Krsta.

Detstvo a včasnú mladosť Kovijanić viac trávil v dedinke Lipovo pri Kolašine, pod vrchmi pohoria Sinjavina, ako v Djurdjevine, lebo si jeho rodičia tam kúpili pozemok a vystavali dom. “Ako moračské legendy o Svetigore a stavaní kláštora, tak aj sinjavinské legendy: Savine vody, vílin voz a Lúčne hory prebúdzali moju obrazotvornosť, nadchýnali ma vílami, Milošom a Markom, Savom Nemanjićom, osvietencom a nie svätcom, a jeho žiakmi,” svedčí Kovijanić. (4) Ľudové rozprávky a legendy naňho tak zapôsobili, že Kovijanić písal o osvietenstve svätého Savu, o kráľovičovi Markovi, o Milošovi Obilićovi, nadchýnal sa serdarom Jankom, “pod jeho veliteľstvom som bojoval v dvoch vojnách.” (5)

O význame ľudovej tradície a jej vplyve na Kovijanićove vedecké a životné náhľady Dr. Niko S. Martinović hovorí: “Už od včasnej mladosti profesor Kovijanić vstupuje do života tŕnistou cestou. Zažil veľké poníženia, hlad a chlad “veľkomederskej doliny smrti” v prvej svetovej vojne, ale viera vo víťazstvo spravodlivej slovanskej veci mu dávala sily vydržať. Vychovaný na ľudovej piesni vo vrchárskej Morači, na Njegošovi a Vukovi, už ako mladík si vytvára vlastný svetonáhľad. Vo všetkých ťažkostiach odpoveď hľadal práve v týchto troch juhoslovanských hodnotách. Tieto tri juhoslovanské hodnoty (ľudová poézia, Njegoš a Vuk, pozn. N. K.), sú základom jeho životnej úlohy, jeho neskoršej vedeckej práce. (6)

Na podklade vysloveného uzavierame, že čiernohorské, patriarchálno-vrchárske prostredie svojou prirodzenosťou, jednoduchosťou, ale aj kláštornou kultúrou vo veľkej miere vplývalo na Kovijanićov charakter, usilovnosť a vytrvalosť v práci až do konca jeho dlhého života.

ŠKOLENIE

Základnú školu Kovijanić navštevoval od roku 1903 do roku 1908, v lete v Lipove a v zime v Morači. Spomedzi učiteľov Kovijanić predovšetkým spomína Janka Toškovića “nadaného rečníka, bojovníka za parlamentarizmus a zjednotenie so Srbskom.” (6)

Štyri triedy gymnázia ukončil v Cetinji, od roku 1908 do roku 1912. Školenie musel prerušiť pre vypuknutie balkánskych vojen, v ktorých sa zúčastnil ako žiak – dobrovoľník. Piatu a šiestu triedu cetinjského gymnázia ukončil v rokoch 1913-1914. Riaditelia gymnázia Mirko Mijušković a Špiro Tomović ho veľmi povzbudzovali do učenia a osobitný vplyv naňho mali traja profesori. Historik Dr. Nikola Škerović, školený v Rusku a Prahe, redaktor časopisu Dan, vzbudil v Kovijanićovi záujem o ľudovú minulosť, slovanské idey a slovanstvo. Archivár Dušan Vuksan (pôvodom z Liky), odporúčal Kovijanićovi čítať starých a dubrovníckych spisovateľov, najmä Ivana Gundulića. Dušan Djukić, básnik a huslista pôvodom zo Slavónska, cetinjským gymnazistom často rozprával o Bogdanovi a Pavlovi Popovićových a najmä o Skerlićovi “ktorého smrť sme na hodine oplakávali,” hovorí Kovijanić. (7) Mladý Kovijanić vtedy čítaval Srpski književni glasnik, Dan a mládežnícky časopis Venac. Zo všetkých profesorov Djukić vzbudil v Kovijanićovi najväčší záujem o literatúru.

Rovnako ako balkánske, tak i prvá svetová vojna bola na príčine, že Kovijanić pokračoval roku 1919v školení v Belehrade, kde na Druhom belehradskom gymnáziu po trojmesačnom kurze aj maturoval “u chýrečného profesora Simića, neuvedomujúc si, že ten “úspech” bol vlastne veľkou porážkou,” hovorí Kovijanić. (8) Literatúru mu na kurze prednášal Jaša Prodanović, ktorý naňho vplýval ako v literárnom, tak aj v politickom ohľade. Jeho otázka na maturite sa vzťahovala na Gorski vijenac a Kovijanić napísal maturitnú prácu pod názvom: Niti je sve staro rdjavo, niti je sve novo dobro”. Pochvaly, ktoré dostal za tú prácu, rozhodli, že pokračoval v štúdiu literatúry.

Po maturite sa na Filozofickej fakulte v Belehrade zapísal na juhoslovanskú literatúru, srbochorvátsky jazyk, dejiny a nemecký jazyk, ktoré študoval v rokoch 1919-1923.

Jaša Prodanović politicky vplýval na Kovijanića, takže sa stal členom Klubu republikánov a v dvadsiatich rokov bol dvakrát nositeľom republikánskej listiny na univerzite. Ako člen Republikánskeho klubu, istý čas bol aj tajomníkom Pobratimstva. Pre svoje republikánske presvedčenia bol dvakrát väznený v Kolašine a preto “Jaša veľkými písmenami protestoval na prvej strane svojej Republiky,” hovorí Kovijanić. Ale Kovijanić sa nerozhodol za profesionálnu prácu politika, viac ho zaujímala literatúra.

Na fakulte navštevoval prednášky bratov Popovićových: Bogdana a Pavla (juhoslovanská a komparatívna literatúra), ďalej Aleksandra Belića (srbochorvátsky jazyk) a Vladimira Ćorovića (dejiny). O vplyve profesorov a ich úcte medzi študentmi Kovijanić vo svojom náčrte životopisu hovorí: “Na mňa najviac vplýval Pavle Popović. Rýchlo si ma všimol a pritiahol k sebe. Ten človek širokého literárneho vzdelania bol známy ako najlepší znalec literatúry európskych národov. Vedel po grécky a latinsky; poznal všetky veľké európske jazyky. Mimoriadne sčítaný. Pracoval v archívoch veľkých európskych centier. Podobne ako Cvijić a Skerlić, vytváral si vlastnú školu. Jeho prednášky boli veľmi lákavé; prejavy jednoduché, živé, jasné, jadrne faktografické, jeho semináre boli radostné zážitky. Okolo neho sme sa zoskupovali: Desanka Maksimović, Boža Knežević, Žika Milićević, Raša Plaović, Miloš Savković, Momir Veljković, Ante Cetineo, Milivoje Knežević, Miraš Kićović, Vido Latković, Milan Vukićević, Katarina Bogdanović, Paulina Leblova, Teodora Petrović atď. Zapáčila sa mu moja prvá seminárna práca o Frušićovi, priateľovi Vuka a Njegoša. Zaradil ma medzi spolupracovníkov na prvom čísle svojej publikácie Prilozi za književnost. Tým upútal pozornosť aj ostatných profesorov na mňa.” A ďalej uvádza: “Viackrát som, rozprávajúc sa s ním, odprevadil Pavla do jeho bytu. Mal veľkú knižnicu, skromný nábytok a jednoduchý spôsob života. Podobné som videl aj u J. Prodanovića, bývalého ministra osvety, Lj. Stojanovića, akademika a bývalého predsedu vlády. Tie tri veľké kultivované skromnosti vplývali na mňa.” (9)

Komparatívnu svetovú literatúru mu prednášal Bogdan Popović: “nedosiahnuteľný v sčítanosti a poznaní literárneho rozvoja počas storočí. Všestranný znalec dejín umenia, suverénny estét s vycibreným vkusom a štýlom, krajšie rozprával, ako písal. Aristokrat v duchu, jednoduchý v zaobchádzaní. Jeho výnimočná superiórnosť v študentoch vyvolávala strach, ak sa mu chceli priblížiť,” svedčí Kovijanić.(10)

Z našich spisovateľov Kovijanić najviac čítaval Njegoša a Mažuranića, o ktorých písal aj svoje prvé práce. Prvú vedeckú prácu uverejnil roku 1921 pod pseudonymom M. Savić: Cestovanie Bogoboja Atanackovića v časopise Prilozi za književnost, jezik, istoriju i foklor. (11) Zo svetových spisovateľov predovšetkým čítal Tolstého a Dostojevského, ale i Homéra, Danteho, Shakespeara, Goetheho a Marxa, najmä jeho Kapitál.

Roku 1922 sa oženil so študentkou práva, Danicou Ječmenić z Belehradu, s ktorou má jedinú dcéru Bratislavu, vydatú Stipanić .Kovijanić bol v rokoch 1922-1924 profesorom na gymnáziu v Sombore a rovnakú prácu vykonával aj v Novom Vrbasi ako zástupca a profesor gymnázia (1924–1927). Ako prvý odborný profesor juhoslovanských literatúr v tých mestách istotne zapôsobil na svojich žiakov, z ktorých sú najznámejší: Mladen Leskovac, Stjepan Han a Branislav Djurdjev. Zaujímavé je, že Mladen Leskovac, ako syn lekárnika, plánoval študovať farmáciu, ale sa, podľa slov Bratislavy Stipanić, pod Kovijanovićovým vplyvom, rozhodol študovať literatúru. (12)

V Kovijanićovej pozostalosti sme našli aj neuverejnený prejav, ktorý predniesol v Matici srbskej roku 1986 pri príležitosti osláv 160. výročia založenia matice, v ktorom spomína na svoje somborské dni: “Žiadal som si Sombor, aj som ho dostal (1922). Prijali ma ako žiaduceho, lebo som v tej škole bol prvým odborným profesorom pre našu literatúru a jazyk. Nebolo času hocičo písať – venoval som sa škole, žiakom, žiackej spoločnosti, knižnici, čítaniu diel našich spisovateľov, rozširovaniu gramotnosti medzi mládežou, poukazovaniu na krásy a ľubozvučnosti nášho jazyka a hodnoty našej literatúry. Živým imperatívom bolo, aby si žiaci obľúbili vlastný jazyk a spisovateľov. V tej veci som šiel až po hranicu zákonného priestupku – modlitbu pred a po výučbe som vystriedal čítaním jednej peknej básne.” (13)

Kovijanić si spomína aj na svojich najlepších žiakov: “Na gymnáziu som zastihol siedmaka Mladena Leskovca. Vrcholne sa spomedzi iných vynímal svojou inteligenciou, sčítanosťou a gramotnosťou. Vedel po nemecky a maďarsky, prekladal Adyho. Bol predsedom žiackej družiny Skerlić. Krásne bolo spolupracovať s ním. Už vtedy som v ňom videl budúceho redaktora Letopisu a predsedu matice. Vynikal aj Stjepan Han. – V Novom Vrbasi so zastihol siedmaka Branislava Djurdjeva, zapáleného históriou. Predvídali sme mu úspešnú kariéru historika a usilovali sa orientovať ho na učenie tureckého jazyka a čerpanie z tureckých prameňov. Tak sa aj stalo.” (14)

Profesorskú skúšku zložil roku 1927 obhájením práce o Kostovi Ruvarcovi, pre ktorú archívny materiál čerpal v matici, v Sriemskych Karlovciach a Pešti – v Tekelianume roku 1925. Pri zbieraní materiálu mu pomohla ochota Radivoja Vrhovca, predsedu matice a riaditeľa karlovského gymnázia. Od Dimitrija Ruvarca, vedúceho Ilarionovej knižnice v Knižnici patriaršie, dostal vzácne údaje o pôvode a rodine bratov Ruvarcových. V tých rokoch Kovijanić sa skamarátil aj s Vasom Stajićom, ktorý “ma pozýval do svojho bytu, zdržiaval na obede; navštevoval ma a niekedy u mňa aj prenocoval,” uvádza Kovijanić vo svojom neuverejnenom prejave. (15)

Kovijanić sa roku 1927 medzi prvými stal členom Historického spolku v Novom Sade. Vtedy ho podporovali a odporúčali Dušan Popović, Stanoje Stanojević, Dimitrije Kirilović. “Tak sa Milan Kašanin čoskoro dozvedel o mne; neskôr aj Veljko Petrović.” (16)

Kovijanić jedným z mála našich vedcov, ktorí boli prítomní na oslavách 160. výročia matice, ale i oslavách jej storočnice roku 1926, keď bol slávnostne odhalený Meštrovićov pomník Miletićovi. “Na prijatí v matici som sa zoznámil s Meštrovićom. Jeho pohľad hlboko uvažujúcich očí prezrádzal génia,” hovorí Kovijanić.(17)

Toto boli začiatky jeho archívnej práce, ktorej sa neskôr neustále venoval aj na Slovensku, aj v Belehrade a najmä v Kotore, kde sa archívnictvom zaoberal aj profesionálne v rokoch 1950-1962.

Kovijanić mal privilégium skladať profesorskú skúšku u vtedajšieho rektora Pavla Popovića, ktorý bol veľmi spokojný s Kovijanićovou prácou a za odmenu mu ponúkol možnosť vybrať si: štipendium v Londýne alebo lektorskú katedru na Univerzite Komenského v Bratislave. Kovijanića „prilákala domovina Husa, Šafárika, Kollára a Štúra. Jeho (Popovićov, pozn. N. K.) návrh schválila aj univerzita a obe ministerstvá.” “Nikto mi nedával direktívy. Len Pavle mi zaželal, aby som sa vrátil “ako Európan” (kultúrne vybudovaný).” (18)

Risto Kovijanić si vybral slovanských bratov. Vybral sa na Slovensko, ktoré sa mu stalo aj večnou láskou a “druhou domovinou” na celý život.

POZNÁMKY

1. Pri zhromažďovaní príspevkov pre životopis Rista Kovijanića opierali sme sa o skice, záznamy a poznámky, ktoré Risto Kovijanić nechal v rukopise. Väčšina z nich bola písaná rukou (dva kožené záznamníky, vyše 130 stranové) a menšia časť na písacom stroji, ktoré písal pred koncom života v deväťdesiatych rokoch. Vďaka ochote jeho dcéry Bratislavy Stipanićovej mali sme k dispozícii tieto záznamy, za čo jej najúprimnejšie ďakujeme. O veľkej láske k Slovensku a slovenskému ľudu svedčí i to, že Kovijanić dal svojej jedinej dcére, ktorá sa narodila roku 1929 v Bratislave, meno Bratislava a meno slovenského hlavného mesta nesie i jeho vnuk Bratislav. Pri príležitosti jeho sedemdesiatin o tom písal aj časopis Lid: “A že mu Bratislava prirástla k srdcu, o tom svedčí aj tá skutočnosť, že dcére, ktorá sa mu narodila počas pobytu medzi nami, dal meno Bratislava a jeho vnuk, ktorý sa narodil v Kotore, sa volá Bratislav.” Lid, 14. 01. 1966, v texte Je jedným z nás, ktorý je podpísaný iniciálami (a v), najpravdepodobnejšie slovenského slavistu Andreja Vrbackého, publicistu a do konca sedemdesiatych rokov XX. storočia jedného z najplodnejších prekladateľov srbských literárnych diel do slovenčiny.

2. Životopis, str. 5.

3.Životopis, str.7.

4.Životopis, str. 10.

5.Prepísaný prejav Dr. Nika Simova Martinovića Naučno djelo Rista Kovijanića, ktorý predniesol v Kotore na slávnosti v sieni Námorného múzea 09. 11. 1968 pri príležitosti udelenia Medaily za zásluhy v rozvíjaní vedy Slovenskej akadémie vied Ristovi Kovijanovićovi. Dr. Martinović bol v tom čase riaditeľom vedeckej knižnice Djurdja Crnojevića v Cetinji. Text sa nachádza v Kovijanićovej pozostalosti.

6.Životopis, str. 15.

7.Životopis, str. 16.

8.Životopis, str. 16

9.Životopis, str. 23.

10.Životopis, str. 24.

11. Risto Kovijanić, Prilozi KJIF, I., str. 142-143. Kovijanić prvé práce uverejňoval v časopise Pavla Popovića, čo sa v jeho neskoršej vedeckej práci ukáže ako rozhodujúce.

12. Z rozhovoru s Bratislavou Kovijanić Stipanić, ktorý som mal v jej belehradskom byte vo februári roku 2000.

13. Neuverejnený prejav z roku 1986 v Matici srbskej, text sa nachádza v Kovijanićovej pozostalosti.

14. Neuverejnený prejav, 1986.

15.Neuverejnený prejav, 1986.

16. Neuverejnený prejav, 1986.

17. Neuverejnený prejav, 1986.

18. Kovijanić si veľmi vážil Pavla Popovića a verejne mu prejavoval úctu a uznanie. Pre výskum Dositejovho školenia Kovijanića motivovalo aj to, “…že sa náš dositeológ, prof. Pavle Popović, veľmi o to zaujíma, a po druhé aj preto, že mienime, že je nášmu patriarchovi juhoslovanskej historicko-literárnej vedy (podčiarkol N. K.) Dositej Obradović, po Njegošovi, druhou najobľúbenejšou osobnosťou našej literatúry.” Risto Kovijanić, Jedan Dositejev prijatelj (Franjo Takač), Príspevky pre literatúru, jazyk, dejiny a folklór, kniha XVIII., zošit 1-2, 1938, str.61. Toto číslo vyšlo ako zborník venovaný Pavlovi Popovićovi.

KOVIJANIĆOVA ÚČASŤ VO VOJNÁCH

Po vypuknutí Balkánskych vojen sa mladý sedemnásťročný dobrovoľník Risto Kovijanić pripojil k čiernohorským oddielom v obrane srbských krajín od turecko-bulharských vpádov v rokoch 1912 a 1913. Zúčastnil sa v bojoch na Mojkovci, Bijelom polji, Beranoch, Peći, Djakovici a Skadre.

V školovaní pokračoval v Cetinji. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa stáva jej účastníkom v rokoch 1914 až 1916 v bojoch na Grahove, Goražde, Palách, Glasinci a Mojkovci. Potom ho spolu s tisíckami Srbov a Čiernohorcov internovali v rakúsko-uhorskom tábore Nagymegyer (dnešné Čalovo), mesto vzdialené asi tridsať kilometrov od Bratislavy. V Nagymgyerskom tábore, v ktorom od roku 1914 do roku 1918 bolo zavraždených, alebo pomrelo od hladu a na následky chorôb asi 6 000 Srbov, Kovijanić strávil dva roky – až do konca vojny.

Počas prvej svetovej vojny v táboroch na pomedzí Rakúska, Československa a Maďarska – Nagymegyer, Nežider, Boldogasony, Mathauzen a Aschachu – bolo zavraždených alebo umrelo 67 000 Srbov, vojakov a civilov.

Po návrate do Juhoslávie sa Kovijanić aktívne zapojil do mládežníckeho hnutia za zjednotenie v rokoch 1918-1919 a potom pokračoval v prerušenom školení. Počas druhej svetovej vojny Kovijanić bol aj prenasledovaný a internovaný roku 1941 do Albánska, do mesta Preza, odkiaľ ho deternovali koncom roku 1942.

SLOVENSKO – DRUHÁ DOMOVINA

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Risto Kovijanić pracoval ako lektor pre srbochorvátsky jazyk a juhoslovanské literatúry v rokoch 1927-1939. Na univerzite, na ktorej prednášali vedci európskeho formátu, Kovijanić najprv prišiel do styku s Frankom Volmanom, profesorom komparatívnej literatúry slovanských národov a A. Pražákom, profesorom českej a slovenskej literatúry. Oni poznali a vážili si Kovijanićovu prácu v Príspevkoch pre literatúru, časopise znamenitého Pavla Popovića, ktorý bol prvým Juhoslovanom zvoleným za čestného doktora Univerzity Komenského v Bratislave, takže sa jeho žiak Kovijanić hneď tešil všeobecnej priazni. Kovijanićova spolupráca s Volmanom a Pražákom sa časom zmenila na priateľstvo.

Okrem lektorskej a vedeckej práce, ako aj usilovného zbierania údajov po slovenských archívoch o juhoslovanských, predovšetkým srbských žiakoch a študentoch v slovenských školách a kostoloch v minulých dvoch storočiach (XVIII. a XIX.), Kovijanić sa zaoberal aj propagandou a rozvíjaním kultúrnych stykov medzi Slovákmi a Juhoslovanmi. (1)

Za túto prácu, ako i za úspechy v lektorskej práci so študentmi, Kovijanića roku 1937 odmenili tým, že ho prijali ako zahraničného člena do Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave.

O Kovijanićovej práci na Slovensku mnoho písali slovenskí vedci, ktorých pochvaly Kovijanić parafrázoval vo svojom náčrte životopisu: “Po Štúrovi som vyoral najhlbšiu brázdu vo výskume našich vzájomných vzťahov a stykov. Čas to ukáže. Ale brázda zostala nedooraná. Vojna znemožnila predĺženie môjho pobytu (v Československu, pozn. N. K.) a prekazila moje väčšie plány. Uvedená brázda by istotne bola hlbšia.” (2)

Jeden zo slovenských vedcov, Dr. Ján Frýdecký, docent srbochorvátskeho jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, to vidí takto: “Medzi vynikajúcich kultúrnych pracovníkov, ktorí upevňovali bratské spony Slovákov a Srbov medzi dvomi svetovými vojnami, patrí prvý lektor srbochorvátskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, profesor R i s t o K o v i j a n i ć. Bol nielen výnimočným učiteľom, ktorý za dvanásť rokov svojej práce na Slovensku vychoval mnohých oduševnených priateľov Juhoslávie a mnohých prekladateľov, ale v pravom slova zmysle bol kultúrnym atašé na Slovensku, ktorý vlastnou bezprostrednosťou a otvorenosťou, láskou k svojej vlasti a k bratskému Československu šíril medzi národmi vedomosti o juhoslovanskej kultúre a medzi Juhoslovanmi vedomosti o kultúre československej. Svoju kultúrnu misiu skončil s vrodeným oduševnením.” Ďalej pridáva: “Zásluhy profesora Kovijanića na vzájomných kultúrnych vzťahoch, na kultúrnom zbližovaní dvoch slovanských národov a na vychovávaní mladých pokolení na fakulte sú nedoceniteľné. Keď sa budú písať kultúrne dejiny Slovenska, meno prof. Rista Kovijanića nevystane.”(3)

Pred útokom nemeckých a maďarských fašistov, ktorí svojou antislovanskou genocídnou politikou odsudzovali všetko, čo je slovanské, takže by im istotne prekážala aj Kovijanićova kultúrna práca v Bratislave, Kovijanić musel roku 1939 opustiť Československo a vrátiť sa zo svojej “druhej vlasti” do Juhoslávie. O rešpekte, ktorý mal Kovijanić v Bratislave, istotne svedčí aj údaj, že o jeho odchode z Československa hneď informovali aj bratislavské Národné noviny. (4)

V pochmúrnych rokoch pred fašistickým útokom na Juhosláviu Kovijanić sa zamestnal v Štátnom archíve v Belehrade, kde ako vedecký spolupracovník pracoval v rokoch 1939 – 1940, ale pred vypuknutím vojny sa musel odsťahovať aj z Belehradu. Kovijanić sa vrátil do Čiernej Hory, kde ho roku 1940 vymenovali za riaditeľa gymnázia v Kotore.

Podľa Kovijanićovho svedectva, hneď po okupácii Juhoslávie ho gestapo trikrát hľadalo v jeho belehradskom byte. O tom Andrej Vrbacký píše: “Počas svojho bratislavského pôsobenia prof. Kovijanić nepracoval iba ako prednášateľ a vedec. Veľmi intenzívne sa venoval verejnému životu. Môžeme tu uviesť napr. jeho prejav na oslave trojstého výročia univerzity v Trnave (1935), v ktorom upozornil na blížiace sa fašistické nebezpečenstvo. Taktiež odmietol prijať katedru na Univerzite Komenského, keď sa rektorom stal V. Tuka, a v deň mobilizácie Československa sa prihlásil ako dobrovoľník. Po odchode do Juhoslávie pomáhal pri emigrácii československých vlastencov a sťahovaní československého archívu. Pre tie aktivity musel pred gestapom utiecť z Belehradu.” (5)

Risto Kovijanić sa zúčastnil aj na demonštráciách 27. marca roku 1941. V ten deň vojenská jednotka v Kotore, “do ktorej som predvolaný na cvičenie, bola vyzbrojená a rozvrhnutá po meste v prísnej pohotovosti.” Po správe o zvrhnutí dovtedajšej vlády v Belehrade, preto, že vo Viedni 25.marca podpísala pakt s Hitlerovým Nemeckom, “ľud sa hrnul na ulice Kotora a výskal od radosti,” hovorí Kovijanić. Dňa 27. marca sa v Kotore konalo veľké ľudové zhromaždenie, na ktorom rečnil i Kovijanić:

“Treba služit česti i imenu…

neka bude što biti ne može” ,

povedal Kovijanić a Kotorania odpovedali: “Tako, već nikako.”

Keď Nemecko okupovalo Československo, Kovijanić napísal svoje prvé verše:

“Mučenice živa, raspeta na krstu,

………………………………………..

Bićeš opet srećna, slobodna i slavna.

Druga otadžbino moja! “

Uverejnil ich 26. októbra roku 1940 v Kotore, v časopise Glas Boke. O prijímaní Československa za svoju druhú vlasť Kovijanić hovorí v básni Druga otadžbina moja, ktorú napísal pred koncom druhej svetovej vojny počas návštevy Cetinja:

“Zora žudna puče s Visokih Karpata,

Čas slobode kucnu “slavom slavnih Slava”;

Bijel medvjed drješi Bijeloga Lava,

brat veliki grli svoga malog brata,

Žrtvu prvu, krotku, krvavoga rata.

Rod Libušin slavni snova vaskrsava,

njitranskog Pribine, kneza Rastislava,

nacistu demona strah stravični hvata.

Val se moćan širi preko mutnog Vaga,

pobjedjeni krivci krvav Dunav piju.

– „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.“

Braća zemlju čiste od krvavog vraga,

Bratime se vječno Tatre i Šumava.

– „Kde domov môj?“ –Tamo gdje je svijeh Slava.”

Cetinje 16. apríla 1945 (6)

Na poste riaditeľa gymnázia v Kotore Kovijanić nemohol dlho zotrvať, lebo ho talianski fašistickí okupanti roku 1941 internovali do mesta Preza v Albánsku, kde zostal do roku 1942. Tábor v Preze bol postavený z plátenných vojenských stanov. Aj napriek internácii Kovijanićov kreatívny duch nemal pokoja, takže v tom tábore vznikol jedinečný literárny časopis s drevenou väzbou, ktorý je významným príspevkom k “literárnej táborológii.” Koncom roku 1942 ho vrátili z Albánska do mesta jeho školenia Kolašina, kde v tom čase žila aj jeho rodina.

Po skončení druhej svetovej vojny Kovijanić sa nedočkal ani oddychu od utrpení (bol účastníkom troch vojen a zajatcom v dvoch táboroch), ani pekného života, lebo ho nové vrchnosti obvinili z kolaborácie so starojuhoslovanskou kráľovskou mocou.

Na Cetinji sa roku 1945 konali súdne procesy proti päťdesiatim čiernohorským intelektuálom. Rista Kovijanića Vojenský súd odsúdil na 15 rokov “nútených prác”, skonfiškovaný bol celý jeho majetok, ktorý vlastne ani nemal (jeho jediným majetkom bolo knihy a poznámky) a bol zbavený občianskych práv. Vo väzení v Podgorici bol tri roky, potom ho prepustili a následne ho Vojenský súd rehabilitoval a vrátil mu občianske práva. V podgorickom väzení napísal sonetový veniec pod názvom Čojské ruže – Narcisy v dvoch častiach (Dcéra Slávie a Dcéra Eosu), ktorý zostal v rukopise a dodnes nebol uverejnený.

Kovijanić nebol členom žiadnej strany a tak ani KSJ, ktorá ho počas vojny vyzývala na spoluprácu, ale, keďže bol legitimistom a uznával jestvujúcu juhoslovanskú monarchistickú sústavu, kým jestvovala, toto mu bolo zazlievané a bol za to drakonicky potrestaný.

Jeho prvým povojnovým zamestnaním bolo miesto úradníka v Škole pre automechanikov v meste Prčanj v rokoch 1948-49.

Následne sa roku 1950 vrátil k svojej obľúbenej archívnej práci. V novozaloženom Štátnom historickom archíve v Kotore začal pracovať ako archivár, potom vyšší archivár a neskôr ako odborný a vyšší spolupracovník. O tom období Kovijanić hovorí: “Aktívne som sa zúčastnil v jeho budovaní, organizovaní a vedeckom používaní. Výsledky sú známe: niekoľko kníh a početné práce po časopisoch.” (7) V kotorskom archíve pracoval až po odchod do dôchodku roku 1962.

POZNÁMKY

1. Dr. Branislav Choma, profesor literatúry, vedecký spolupracovník Slovenskej akadémie vied, prekladateľ srbských literárnych diel a prvobojovník Slovenského národného povstania v druhej svetovej vojne, o Kovijanićovej práci hovorí: “Risto Kovijanić v medzivojnovom období nielen vychoval niekoľkých milovníkov a znalcov juhoslovanských jazykov a literatúr, ale vedel aj u ostatných našich kultúrnych pracovníkov prebudiť záujem o juhoslovanské veci. Vydal niekoľko populárnych kníh o Juhoslávii, tiež o Československu a zvlášť o Slovákoch pre Juhoslovanov. Prvý poúčal čitateľov srbských novín, že Slováci nie sú Tóti a prvý odvážnymi veršami oplakal rozklad našej republiky.”(podčiarkol N. K.). Branislav Choma v slovenskom literárnom časopise Kultúrny život, Bratislava 01.01.1966, v článku pod názvom Risto Kovijanić sa dožil 70 rokov života.

2. Životopis, druhý zošit, str. 78.

3. Tento posudok vynáša roku 1966 Ján Frýdecký v článku Pamiatka na Rista Kovijanića v časopise Slovenské pohľady, ktorý patrí medzi najstaršie slovenské literárne časopisy. Tento časopis vychádza od roku 1846 (Slovenské pohľady – Revue našej a zahraničnej literatúry, Ročník 82 – 1966, číslo 3.)

4. V slovenských novinách, ktoré vychádzali pred druhou svetovou vojnou, píše: “Koncom minulého týždňa, v piatok dňa 16. t. m. odcestoval z Bratislavy do Belehradu prof. Risto Kovijanić, lektor srbsko-chorvátskeho jazyka na Slovenskej univerzite v Bratislave, ktorý tu pôsobil celých dvanásť rokov a za ten čas získal si veľmi mnoho priateľov a známych, a medzi našimi vysokoškolákmi odchoval mnohých, ktorí sa štúdiu srbochorvátčiny venovali s veľkou láskou. Jeho žiaci už sú a mnohí ešte budú dobrými pracovníkmi na poli zbližovania Slovákov s južnými Slovanmi, v ktorom smere vyoral profesor R. Kovijanić hlbokú brázdu, ktorej stopy v našom živote nezaniknú.”

Po dlhšom objasnení Kovijanićovej vedeckej a kultúrnej práce na Slovensku autor článku ďalej uvádza: “Počiatkom budúceho školského roku začne Kovijanić svoju činnosť v Juhoslávii, vo svojej krásnej vlasti.” (podčiarkol N. K.).

Národné noviny, 23. júna 1939. Článok má názov Odchod prof. R. Kovijanića, podpísaný iniciálami A.V. (pravdepodobne Andrej Vrbacký).

5. Práca, Denník Revolučného odborového hnutia, Bratislava 8. februára 1966. O Kovijanićovi pri príležitosti sedemdesiateho výročia narodenia píše Andrej Vrbacký v článku pod názvom Náš priateľ z Čiernej Hory.

6. O Kovijanićových protifašistických náhľadoch Vrbacký hovorí aj v bratislavskom časopise Smena z 20. januára roku 1966 v článku Je jedným z nás: “Nielen, že preštudoval všetky školské archívy na Slovensku, kde pátral po Juhoslovanoch, ktorí tu študovali, ale sa aktívne zapájal aj do nášho každodenného života. Bojoval proti rozbitiu republiky, prihlásil sa ako dobrovoľník…” (podčiarkol N. K.).

Kovijanić spomína na ťažké predvojnové dni: “Bolo to obdobie rozkladu Česka a Slovenska, ku ktorému prišlo za tragických okolností fašistickej intervencie. Nechcel som už ďalej zostať v Bratislave a byť svedkom nešťastia krajiny, ktorú som tak mal rád, i keď mi ponúkli katedru profesora na univerzite v Bratislave.” Borislav Vojvodić, Stretnutia – Priznanje posle tri decenije, Borba, Belehrad 19. marca 1969, str. 13.

Kovijanić sa na sklonku svojho života, ako aj mnohí iní naši spisovatelia a filozofi, napr. Branislav Petronijević, začali intenzívnejšie vyjadrovať v básnickej forme. Básne uverejňoval v Kotorskej sekcii Spolku historikov Čiernej Hory a boli vytlačené ako mimoriadne výtlačky. Tak roku 1970 uverejnil dve básne. V básni Prčanj, venovanej Don Nikovi Lukovićovi, ospevuje krásy jadranského pobrežia a “juhoslávsku” jednotu. Obklopený rajskou prírodou, zjavuje sa aj náš velikán Njegoš: ,,Na sunčanoj obali pučine,/ Gdje je Njegoš, kad dozvoli vr’jeme, / Skido s pleći svoje teško breme/ (Ne i zamor svoje veličine)…” V tom istom čísle Kotorskej sekcie uverejnil aj báseň Savina, ktorú venoval Petrovi D. Šerovićovi. V nej oslávil mesto Savina a jej kláštor zasvätený Nemanjićovcom: “…Iznad mora maslinova gora, / U njoj crkva mala na kamenu, / Posvećena Savinu imenu, / Pamti sina Nemanjina dvora…”

Neskôr, v rokoch 1973 a 1980, uverejnil nasledovné básne: Bijela na moru, Aratu iz Soleje, Pod jablanom kotorske rive, Kotorska jesenja kiša a Jadranovi vali. A roku 1985 ako deväťdesiatročný uverejnil Pjesme ushitne, ktoré sú výberom z plánovanej, ale neuverejnenej zbierky básní. Vytlačené boli nasledovné básne: Boka, Baošićka ( Paska Ivanović i Pjer Loti), Konavljanka, Proljeće na Ribnici, Čežnja za zavičajem, K suncu a Moja poezija. Kovijanić tieto básne podpisoval ako R. K. Moračanin.

Všetky Kovijanićove básne oslovujú prírodu, slnko, historické chvíle a napísané sú v metafyzickom tóne. Písal aj autopoetické verše, tak napr. v básni Moja poezija píše: “Čedo vedro jednog poznog sana,… / Čistog srca, suza zore blista, / Blisna rosa planinskoga lista, / Zlatna žica sunčanoga prela;”

7. Životopis, druhý zošit, str. 90.

Jedan prilog srpsko – slovačkom bratstvu

U oslobodilačkim ratovima koje su Srbi vodili od 1876. do 1878. godine, pored ostalih, učestvovali su i slovački dobrovoljci. Među njima se, sa posebnim pijetetom, sećamo dvojice pesnika: Josif Bohuslav Bela je poginuo u borbama kod Aleksinca, a Svetopluk Osvald je svoj život, za srpsku slobodu, dao na Drini.

Jozef Bohuslav Bela je rođen 23. oktobra 1832. u slovačkom mestu Liptovski Sv. Mikulaš, gde se i školovao. Iako je pripreman za zanatliju (ćurčiju), okrenuo se duhovnom zovu, jer je nosio poetski duh u sebi. Nosio se idejom da obiđe sve slovenske narode i da stvori veliku poemu o Slovenima. Kada je na Balkanu izbio srpsko – turski rat. Josif je ostao dosledan svojoj prirodi i bez oklevanja se, zajedno sa drugim dobrovoljcima, pridružio čuvenoj Drinskoj diviziji. On je pao u bici kod Aleksinca, negde između 17. i 24. avgusta 1876. godine, a imao je svega 43 godine.

Adolf Svätopluk Osvald je rođen 12. maja 1839. u Banskoj Bistrici. Osnovno i srednje obrazovanje završio je u Banskoj Bistrici, a od 1863 – 1866. studirao je filozofiju na Univerzitetu u Pragu. Godine 1862 je postavljen za pisara u sudu u Banskoj Bistrici, kasnije je bio urednik listova u Pragu, Budimpešti i u Slvoačkoj. Pisao je priče biografije, političke komentare osvrte i vesti u češkim i nemačkim časopisima. Prevodio je sa nemačkog, poljskog i mađarskog jezika. Pisao je pod pseudonimima: A. Sv. Bystrický, Detvan, A.S. Pohronský, Turanský, Turský, Urpinov, Urpinský

Poginuo je kao pripadnik dobrovoljačkih jedinica u srpskoj Drinskoj diviziji 4. jula 1876 godine u bici kod Sremske Rače

Oni su spojili pesništvo i slobodarski duh i svoje živote upisali u memoriju srpsko – slovačkog bratstva. Odajući im počast i prizivajući slavu mi danas treba da im se odužimo podizanjem dostojnih spomen obeležja.

Zmaj a Slováci

Na Slovensku sa, ako to v tej dobe bolo zvykom, školil aj veľký srbský spisovateľ pre deti a pedagóg Jovan Jovanović Zmaj. Po školení v Novom Sade a v maďarskom meste Halaš kde sa, ako o tom sám svedčí, učil po maďarsky, J. J. Zmaj sa ako sedamnásťročný roku 1850 zapísal na bratislavské evanjelicke lýceum, kde chodil na hodiny slovenčiny. Zmajovo školenie bolo dynamické, vystriedal až tri miesta školenia na Slovensku: Bratislavu, Modru a Trnavu a štyri školy: bratislavské Evanjelicke lýceum, Evanjelicke gymnázium v Modre, Katolícke gymnázium v Bratislave a trnavské Katolícke gymnázium. Podľa Kovijanića dôvody týchto zmien spočívajú v tom, že Zmaj, u búrlivých porevolučných časoch podľa údajov zo škôl bol slabším žiakom, takže skúšky a maturitnú skúšku skladal súkromne.

Zmaj sa roku 1851 zapísal na univerzitu vo Viedni, kde v tom čase tiež boli Branko Radičević, Đura Daničić, Svetozar Miletić, Đura Jakšić, Mihailo Polit Desančić, Đorđe Popović-Daničar a iní predstavitelia „skvelého kola srbskej mládeže“, ale kedže nemal zloženú maturitnú skúšku, musel sa znovu vrátiť do Bratislavy, kde si ju 21. februára 1852 urobil. V rámci maturitnej skúšky sa okrem iného skladal aj materinský jazyk, tak že Zmaj srbský jazyk a literatúru zložil u profesora Martina Hatalu, ktorý prednášal slovenčinu a srbčinu. Program srbskej literatúry tej doby podľa Kovijanića vyzeral takto: ”V jedných nemeckých účebných osnovách boli uvedené: gramatika a štylistika, národná poézia, Dositej a dubrovnícky spisovatelia, z ktorých sa spomínajú: Gundulić, Palmotić a Đorđić.”. Tieto Kovijanićove zistenia sú významné, lebo sa podľa Vasu Stajića na týchto skúškach „obvykle žiadal preklad národných piesní do nemčiny, analýza, výklad, napočitovanie štylistických ozdôb a proč”. – čo podľa Kovijanića nie je celkom pravdivé.

Doba Zmajovho školenia na Slovensku je porevolučná, je to čas keď dominovalo Bachovo konzervatívne zriadenie a absolutizmus. Nemecký jazyk vystriedal maďarčinu, na uliciach a úradoch bola tajná polícia, národné práva boli zatlačené. Na školách boli uvedené prísne pravidlá obliekania a správania sa. Nátlaky v Modre sa menej cítili, takže sa Zmajovi tam prijemnejšie žilo a učilo. Podľa Kovijanića sa život žiakov v Modre v tých rokoch veľmi podobal na život karloveckých žiakov. Na jar sa chodilo do lesa na jahody, alebo do vinohradov, oberali sa čerešne, jedným slovom – idylické časy. Podľa Kovijanića pravdepodobne aj Zmaj svoje žiacke chvíle v Modre a Bratislave trávil búrlivo. Podľa Hurbana „Srbi hlavne mali dosť peňazí, ale nevyčíňali: ich správanie bolo veselé, zhovorčivé, spoliehavé a slobodné; najväčšiou slabinou Srbom bola krčma; tam si mohol nájsť každého, ak práve nebol doma alebo v škole”.

Zmaj mal mnoho priateľov Slovákov, a podľa Kovijanića obľúbil si slovenský národ a ich krajinu a doživotne zostal ich priateľom. Osobitne sympatizoval so slovenským národom, ktorému boli odňaté práva. Napísal viacero básní so slovenskými a českými motívmi; „…Miestami vo svojich veršoch použil slovenské slovko, čistý slovenský výraz.“ Oduševnenie Slovákmi si Zmaj priniesol z rodičovského domu. Totiž v Kovijanićových textoch sa dozvedáme aj to, že sa Zmajov otec školil na Slovensku. Pavle Jovanov Jovanović, novosadský advokát a primátor študoval v Bratislave na právnickej akadémii roku 1820, kde zakončil ”dvojročný právnicky náukobeh“.

Podľa Kovijanića Zmaj z Bratislavy, a tiež aj z Prahy priniesol „celoživotný záujem a sympatie“ k slovenskému a českému národu. Zmaj bol vtedy mladým básnikom, písal básne v duchu národnej poézie, čo vidno z jeho veršov: Žiacke kolo (Đačko kolo), Dvoje vráta (Dvoja vrata), Po poli napršalo (Po polju je pala kiša), Odštieplia sa haluz (Odbi se grana.) Bol ovplyvnený Brankom Radičevićom , Vukom Stefanovićom Karadžićom a národnou poéziou, ale podľa Kovijanića „dá sa predpokladať, že sa jeho oduševnenie napodobňovaním národnej poézie zosilnilo po zoznámení sa so Štúrom. Práve vtedy keď Štúra uchvátila silná vlna našej národnej poézie“.

Zmaj bratský vzťah k Slovákom prejavoval už v tých ťažkých dňoch. Najmä keď maďarská vláda zakázala činnosť Matice slovenskej a posledným dvom slovenským gymnáziám. Vtedy roku 1875 Zmaj svoj protest vyjadril veršami:

„Čo vám robia školy,

gymnázie milé?

A Matica vaša,

Rozrastá sa v sile?“

(Slovak drotar)

Túto báseň Ivan Minárik preložil do slovenčiny a celú uverejnil v časopise Slovenský denník v Bratislave 25.03.1934. K prekladu uvádza aj výklad, že báseň vznikla pri príležitosti zatvárania Matice slovenskej a Zmajovho protestu proti tomu.

Keď maďarská vláda roku 1885 skonfiškovanými Matičnými prostriedkami založila slovensko-maďarský spolok a maďarónske noviny, Zmaj napísal báseň Matica slovenská mátoží:

„Peniaze, čo boli v Pešti

po stáročia celé,

dlhe roky napĺňali

arpádovské ciele.

Teraz ony vracajú sa

budú nová sila. –

Len ich práva zacielenosť

tá sa vytratila.“

V básni Nad končiarmi Tatier Zmaj protestvoval proti maďarizácii Slovákov. Písal básne o svojich učiteľoch: Štúrovi, Hatalovi, Kalinčiakovi a veril v príchod novej slobody pre svojich slovenských bratov:

„Čo žandári pochytajú

vedú do Aradu.

a tak oni na Maďarov

menia Slovač mladú.

Bledé deti v neslobode

vzdychajú sa kvília,

akoby ich na popravu

viedla krutá sila.“

Okrem uvedených básní Zmaj spomína Slovákov a prejavuje svoju ustarostenosť o nich v niekoľkých básňach: Úprimná žiadosť (Iskrena želja), Kosmorama, Báseň o novom ostrihanom Samsone (Pesma o novom ošišanom Samsonu)…

Zmaj o Slovákoch nepísal len v poézii, ale aj v próze. Božidar Kovaček nás informuje o jednom menej známom Zmajovom texte . To je Zmajov článok s názvom Niečo o slovenskom národe a bol uverejnený v 19. čísle Zmajovho Nevenu. Týmto textom, ktorý je napísaný vo forme dialógu medzi dvomi dievčatami, Zmaj chcel „rozbiť zakorenené predsudky o Slovákoch, ktoré pod vplyvom maďarskej vládnucej triedy boli rozšírené aj medzi Srbmi“ – hovorí Kovaček. O Slovákoch panovali predsudky, že sú chudoba, drotári, slúhovia, Tótovia (hanlivé maďarské pomenovanie Slovákov). Zmaj vo svojom článku zaúča, predovšetkým mladých čitateľov, ale aj ich rodičov, a didakticky vyvracia tieto predsudky. Okrem toho Zmaj im približuje duchovné a literárne hodnoty slovenského národa. Slováci boli podľa neho „prví gramotní Slovania“’, a na to sa zabúda a odkazuje „My Slovania musíme jedni druhým lepšie porozumieť, lebo keď sa lepšie spoznáme, viac budeme jeden druhého uctievať, – a lepším poznaním a úctou upevnia sa medzi nami vzťahy a to pre nás všetkých bude užitočné . Podľa Kovačeka tento Zmajov článok je neodmysliteľný v skúmaní srbsko-slovenských vzťahov.

Zmajove všeslovanské ideály sa „vykuli“ vďaka školeniu na Slovensku, o čom by sme nevedeli, keby nebolo Kovijanićovej odhodlanej práce. Vďaka Kovijanićovým výskumom po archívoch slovenských škôl dozvedáme sa, že aj otec J. J. Zmaja Pavle Jovanov Jovanović študoval v Bratislave, čo nebolo známe ani Vasovi Stajićovi, ktorý v Novosadských biografiách uvádza množstvo údajov o významných novosadských intelektuáloch.

Zmajovo všeslovanstvo sa časom prezmenilo v boj o bratstvo juhoslovanských národov, predovšetkým Srbov a Chorvátov, ktoré považoval za jeden národ s dvomi menami. Zmaj roku 1884 básnil, že sú Srbi a Chorváti „bratia jednej krvy“ a „synovia jednej matky“.

Podľa jedného z najväčších naších súčasných historikov Vasilija Đ. Krestića Zmaj bol jeden z najhorlivejších stúpencov integrálneho juhoslovanstva – „toho juhoslovanstva, v ktoré veril a ktoré hlásal Zmaj, juhoslovanstva, ktoré ovládu chorvátsko-srbskou koalíciou a ktoré poslúži neskôr ako hybná sila pri vytváraní Juhoslávie roku 1918. Bezpochyby tomu záverečnímu aktu, tomu dníčku, ktorý si básnik prial, aby čím skôr svitol, svojou prácou a úsilím, svojím snažením, ako sám povedal v básni venovanej Nacovi Brlićovi, mnoho prispel aj Jovan Jovanović Zmaj”.

O Zmajovi a Slovákoch, okrem Ristu Kovijanića písao aj Živan Milisavac v práci Slovenské témy v poézii Jovana Jovanovića Zmaja.

Významom a úlohou v budovaní srbsko-slovnských stykov už dlhý rad rokov sa zaoberá aj veľký slavista a srbista Ján Jankovič, ktorí vyše päťdesiat rokov buduje košatý slovensko-srbský strom. On Zmajovi a jeho dielu vo svojej práci venoval osobitnú pozornosť. Podľa Jankoviča „Pozdne romantický básnik, ale aj belestrista, dramatik a prekladateľ Jovan Jovanović Zmaj /24.11.1833 Nový Sad – 02.6.1904 Kamenica (pri Novom Sade)/ je jedna z navýraznejších postáv srbskej literatúry, má mimoriadne miesto v literatúrach juhoslovanských, súčasne patrí medzi najvýraznejších slovenských autorov a v poézii dokonca medzi európske vrcholy, položil základy politickej poézie v Srbsku.”

Počas štúdia Zmaj vždy mal veľa slovenských priateľov a po smrti manželky žil so Slovenkou, ktorá sa o neho starala až do konca jeho života. Zmaj si po celý život zachoval priaznivý vzťah ku Slovákom, súcit a sympatie, ktoré spolu s protestami proti ťažkého postavenia Slovákov, ostre a hlasno vyslovoval ako básnik.

Slovenské motívy sú zastúpené v Zmajovoj tvorbe, čo podľa Jankoviča má zásadný význam pre slovensko-srbské a širšie slovensko- juhoslovanské styky. Z druhej strany – Zmaj a jeho tvorba sú prítomné v slovenskom prostredí kontinuovane od poslednej tretiny XIX. storočia dodnes. Zmajova tvorba je Slovákom aj dnes zaujímavá a pútavá, takže sa okrem Jankoviča nim zaoberajú aj vojvodinskí Slováci. Tak v druhej polovici XX. storočia sú v Srbsku uverejnené dva literárne preklady Zmajovej poézie pre deti.

O neuhasínajúcom slovenskom záujme svedčia najmä dva nové preklady slovenského bádateľa Janka Majerníka. Jankovič a Majerník prekladali Zmaja zo srbčiny ešte v šezdesiatych rokoch minulého storočia.

„Zmajova lyrika zostala žriedlom estetických pôžitkov, satirické a príležitostné básne sú nielen svedkom čias, ale svojou podstatou predstavujú permanentnú ideovú oporu; tvorba pre deti je zas neodmysliteľnou súčasťou výchovy a zábavy celých generácií – skrátka Jovan Jovanović Zmaj ostáva aktuálny ako z aspektu literárneho, ako aj v kontexte slovensko-srbských, aj širšie aj slovensko-juhoslovanských vzťahov. Ideové aspekty jeho tvorby – najmä tie, z oblasti historickej spolupráce naších národov pri obrane pred maďarizáciou – ostavajú vo všeobecnosti a modifikovanej podobe platné naďalej, lebo na podstate postavenie naších národov od 19. storočia až tak veľa nezmenilo.“ – hovorí Jankovič.

Pred 120 rokmi Jovan Jovanović Zmaj uverejnil báseň Matica slovenská mátoží (Z Matice slovenskej sa stal upír). Táto báseň sa podľa dátumu vzniku nachádzala v strede, medzi básňami Slovák drotár (1880) a Nad končiarmi Tatier (1888). Všetky tri možno zaradiť medzi kultové básne slovensko-srbských vzťahov. V týchto básňach Zmaj vyslovuje nádej v lepšiu a šťastnešiu budúcnosť slovenského národa, ktorý bude žiť v slobode.

Podnietené Zmajovou básnickou tvorbou vznikli dve slovenské príležitostné básne, ktoré napísali dolnozemskí Slováci. Prvú, naplnenú obdivom, oduševnením a citami napísal roku 1874 Ján Branislav Mičátek (1837–1905), príležitostný básnik, publicista, učiteľ z Kysáča, účastník memorandového zhromaždenia v Martine, spoluzakladateľ Matice slovenskej. Druhú báseň napísal roku 1933, pri príležitosti storočnice Zmajovho narodenia, spisovateľ Ján Čajak mladší (1897-1982), vtedy učiteľ slovenského jazyka a dejepisu na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci. Čajak v jednej svojej básni prejavil úctu Zmajovi a Mihajlovi Polit –Desančićovi (1833-1920), ktorý nebol len Zmajovým novosadským priateľom a vrstovníkom, ale aj významná osobnosť: udržiaval živé kontakty so súčasnými slovenskými politikmi a kultúrnymi dejateľmi.

Jankovič informuje slovenského čitateľa aj o Zmajovom pseudonyme. „…pseudonym Zmaj (Drak) bol pôvodne názov jedného zo satirických časopisov, ktoré Jovan Jovanović vydával, a v ktorých neúnavne publikoval. Zmaj sa píše v cyrilike „Змај“, čo možno čítať aj ako tretí máj (…) prezývka Zmaj je plne u duchu jeho diela, ktorého významnou súčasťou je humor a satira. Netreba osobitne zdôrazňovať, že časopis Zmaj a básnik Zmaj stali pojmom, neodmysliteľnou súčasťou srbských literárnych dejín – jeden z kritikov povedal, že sa Zmajova lyrika bude čítať dovtedy, kým bude srbský národ.“ – píše Jankovič.

Jovan Jovanović Zmaj od svojho narodenia po smrť bol v styku so Slovákmi: jeho otec Pavle dva roky študoval v Prešporku (Bratislave), Zmaj sa narodil v dome, v ktorom pred tým býval prvý riaditeľ novosadského gymnázia P. J. Šafárik. Po desiatich rokoch manželstva mu umrela manželka Ruža (1872), a krátko po tom do domu štyridsaťjedenročného vdovca prichádza Slovenka Mária Kostićová, vdova po srbskom obuvníkovi, ktorá sa o Zmajovi starala až do jeho konca života – viac ako štvrtinu storočia mu bola druhou manželkou, hoci sa nezosobášili. Zmajove štyri deti a manželka zomreli v rozmedzí desiatich rokov, a o jeho poslednom, piatom dieťati sa prišla starať Mária, ktorá so sebou priviedla dcéru z prvého manželstva a hneď po tom narodila aj druhú dcéru. Srbský básnik si po smrti svojho piateho diťaťa (1874) osvojil obe Máriine dcéry, pričom mladšia bola zrejme jeho. Avšak krutý osud ho pripravil (1901) aj o adoptované dcéry a potom onedlho aj sám umrel (1904).

Zmajovo štúdium a básnické začiatky sú viazané o Slovensko: do Bratislavy; podľa Štúrovho kamaráta Teodora Pavlovića „ušľachtilého, múzom obľúbeného Prešporku”, podľa Ristu Kovijaniću do „ohniska juhoslovanskej študentskej mládeže, ktorá mala veľký vplyv na duchovný život juhoslovanského národa“; prišiel v jeseň roku 1850. Zapísal sa na Evanjelické lýceum (v Konventnej ulici), a v druhom semestre odišiel do Modry na miestne gymnázium (riadieľ bol Janko Kalinčiak). Kalinčiak prekladal zo srbčiny a je autorom Srbijanky.

Risto Kovijanić roku 1934 v časopise Prúdy napísal: ”Nevieme akým žiackym životom žil v Bratislave, Modre a Trnave, ale vieme, že sa vtedajší srbskí žiaci dobre učili, ale aj krčmy radi navštevovali. Zmaj ako študent žil dosť burlivým životom. Istotne sa nielen raz a tu ‘opil’ láskou a vínom.”

Zmaj svoje prvé verše napísal roku 1849 v rodnom kraji „pod lipou na Fruškej hore“, ale jeho báseň Jarné ráno (Prolećno jutro) dostalo konečnú podobu až v Bratislave. Druhá báseň Balada vznikla roku 1850 a pod ňou je uvedené V Požune. V tom istom roku, keď napísal baladu o dvoch zamilovaných, ktorých hlboká rieka navždy spojila v Bratislave, vznikla tu aj báseň Dievka čaká na iného, v ktorej sa z veže pri Dunaji na mladíka pozerá švárna dievčina. Avšak so Zmajovou mladosťou v Bratislave súvisia nielen balady a ľúbostné verše, ale aj báseň Žiacke kolo (Đačko kolo z roku 1851). Báseň sa najpravdepodobnejšie vzťahuje na bratislavských študentov:

”Mi pružamo ruke

brat bratu svome,

jedan drugome

grleći svet.”

„A náš srbský brat Jovan Jovanović po tomto až do konca života podával ruky svojim slovenským bratom, Srbi a Slováci spoločne objímali svet.“ – hovorí Jankovič.

„Možno povedať, že to, čo Miletić robil pre slovensko-srbskú vzájomnosť a spoluprácu v politike, Zmaj robil na poli literatúry. (…) Jovan Jovanović Zmaj pozorne sledoval súdobé diania, odsudzoval oficiálnu politiku, sociálnu a národnú skrivodlivosť, obhajoval ľudské pravdy a práva, občianske slobody. Pre jeho poéziu z tohto obdobia je príznačné, že ideologické a politické usmernenie vyjadroval pomocou jemného humora a ostrej satiry. Súcit a posmeľovanie boli rovnako časté, ako aj výsmech a protest: vždy to záležalo od toho, čomu by Zmaj venoval svoju pozornosť – a vťdy to boli ťežskové momenty či uť všeobecného charakteru alebo viazané na konkrétne osoby. V prvom prípade ubiedené Slovensko personifikoval v drotárovi (chodobnom klampiarovi), a v duhom zachytil celý rad konkrétnych postáv a udalostí. Zmaj tiež vzdal poctu Miletićovi, keď vyšiel z väzenia vo Vacove (1879) a kruto vysmial komesára baróna Majtényho, ktorý prišiel do Nového Sadu (1872). On je „jedným ťahom pera morálne zničil národom nenávidené osoby“. Autor tohto výroku Mihailo Polit-Desančić uznal, že ani desať jeho politických článkov nevedelo urobiť taký dojem, ako pár Zmajových veršov. Platí to aj o nesledujúcej básni “ Slovák drotár, z ktorej Ivan Minárik (1909–1967) nepreložil (redakcia neuverejnila?) prvú strofu:

„Odkiaľ ideš chlapče?

Či zo svojho kŕdľa?

„Ja prichádzam práve

z karpátskeho brda.“’

Poslednú strofu, citát z Nitry – Zmaj uvádza v slovenčine. V jeho tvorbe toto nebolo nič neobvyklé: aj na iných miestach používal slovenské (ale aj české) slová, porekaldá a celé verše. Slovenské témy sa nachádzajú vo viacerých Zmajových básniach, kde sa on vždy na slovensko-srbské záujmy a vzťahypozerá so sympatiami. Zmajov čas je doba intenzívnej slovensko-srbskej politickej spolupráce: Jovan Jovanović Zmaj 1865 roku vo svojom humoristicko – satirickom Zmajovi ľutoval Slovákov, ktorí nemali v parlamente žiadneho svojho človeka a nezabudol si ironicky povšimnúť, že Maďarmi zvolení Slováci v štrnástich slovenských stoliciach možno aj nehovoria po slovensky a ani nepoznajú pieseň Nitra, milá Nitra. V tej dobe v Uhorskom sneme bolo dvanásť Srbov. Zmaj im vo svojom časopise odkazoval, že okrem svojich zastupujú aj záujmy slovenského národa.

Jankovič ďalej vysvetľuje slovenským mladším čitateľom prečo Matica slovačka mátoží’. Kálmán Tisza, uhorský minister vnútorných vecí, 12. novembra 1875 podpísal rozpúšťajúci dekrét. Matica týmto spôsobom bola v úplnosti zlikvidovaná, bol jej odňatý majetok – tak, ako to robila uhorská vláda 6. apríla 1875. Pod štátnym dozorom sa disponovalo majetkom Matice tak, ako to videl Jovan Jovanović Zmaj, ktorý svoju báseň napísal roku 1885, keď maďarská vláda namiesto Matice slovenskej založila Uhorskú kráľovskú slovenskú osvetovú spoločnosť, keď za matičiarske peniaze začala vydávať maďarónsky denník, týždenník a maďarské kalendáre. „Báseň Nad tatranskymi brehmi tiež netreba zoširoka uvádzať – je vášnivým protestom proti násilného odvádzania slovenských detí na Dolnú zem, proti ich denacionalizácii, teda maďarizácii.“ – napomína Jankovič.

Jankovič zdôrazňuje veľký Zmajov význam pre Slovákov a upozorňuje, že je neprávom pozabudnutý. Zmaja prekladali vojvodinskí Slováci, napríklad Ján Labáth preložil dve knihy Zmajových básní pre deti (1952 a 1986).

Zmajevo námietky Slovákom, že sú zvädnutí, leniví a že pridlho spia, sú pravdy staré jedno a pol storočie, ale nestratili aktuálnosť, môžu sa na nás obrátiť, teda nás aj zobudiť aj dnes. „Vody, vody, vody nám treba!“ – pridáva Jankovič a upozorňuje súčasného slovenského čitateľa: „skúsim to polopatický, ľadovou sprchou: aj v Európskej únii sme zostali chudobní drotári, ktorí ani dobre nevedia, čo je to šťastie, ktorí poriadne nevedia čo je to slovenské školstvo, národá hrdosť; národ nepozná svoje dejiny, svojich velikánov, pozná len neveselé piesne, hrdinov mydlových seriálov a podenkové osobnosti reality show a zábavného priemyslu. Kedže sme v Európskej únii, slovenské („matičné“) peniaze sú v Pešti, ale slovenské peniaze až viac nie sú ani v Matici slovenskej. Peniaze a majetok, ktoré zvýšili po bezhlavom ale premyslene podom výpredaji, sú síce na Slovensku, ale v inštitáciách, koré sú slovenské len v uvodzovkách. Dnes uť len niektoré inštitúcie sú napáchnuté arpádovským duchom, ale mnohé v modernejšiem duchu zotročujú slovenského a slovanského ducha. Slovenské hlavy naďalej drúzgajú kemene, aby nám do nich nalievali neslovenké zmýšľanie. Dokonca je to ešte horšie, lebo už nedostávame ani tie knihy, lež oiba obrazy a zvuky stupídnych elektronických médíí. Slovenské deti už neodvádzajú maďarskí žandári do Aradu, lebo sami rodičia im kupujú letenky do všetkých kútov šíreho sveta. Všade lepšie ako doma.Ale úbohé matere napriek tomu bedákajú . „Počujú to v Európe – /mlčia ako hroby/. „Naší politici v Národnej rade, ktorá už nie je Slovenskou národnou radou, to určite nepočujú. Tí istí páni určite nie, ale Zmaj (srbský Drak) ešte aj dnes by pod Tatrami hravo našiel miesta, kde zo Slováokv robia Maďarov a celkom iste by spolu s nami videl ako z nás robia gastarbiterov vo vlastnej krajine, lebo vlastný štát akoby sme už nemali.“ Ján Jankovič tieto slová vypisuje roku 2008 v európskej Bratislave.

LITERATÚRA:

JANKOVIČ, Ján: Slovenská pocta srbskému drakovi. In: Srbsko- slovenské vzťahy, z histórie, súčasnosti a budúcnosti. Bratislava, Spolok Srbov na Slovensku, Báčska Palanka, Logos 2014. JOVANOVIĆ ZMAJ, Jovan, Kad već mora, Odabrana dela, Političke i satirične pesme, II knj, VI.

KOVAČEK, Božidar: Jedan Zmajev članak o Slovacima. In: Petrovské gymnázium vo vývine slovenskej kultúry vo Vojvodine, Obzor, Novy Sad 1970.

KOVIJANIĆ, Risto: Jovan Jovanović Zmaj a jeho vzťah k Čechoslovákom. Prúdy, č. 3, 4, Bratislava, 1934. A osobitne, 1-30. Úryvok: Zmaj prema Slovacima. Pochoden Slovanstva, č.7-8, Praha, 1934.

KOVIJANIĆ, Risto: Zmajev otac na studijama. In: Zbornik Matice srpske za književnost i jezik, I (1953), Novi Sad, 1954.

KOVIJANIĆ, Risto: Zmajevo školovanje u Slovačkoj, Glasnik istorijskog društva u Novom Sadu, knj. VIII, sv. 2 i 3 od 1935, 236-253 a druhá časť s. 406-421. Kovijanić oba texty vytlačil ako separát v Srbskej kláštornej tlačiarni v Sriemskych Karlovciach roku 1935.

KRESTIĆ, Vasilije Đ.: Zmaj i Hrvati, v knihe: Srpsko-hrvatski odnosi i jugoslovenska ideja u drugoj polovini XIX veka, Nova knjiga, Beograd 1988.

MILISAVAC, Živan: Slovačke teme u poeziji Jovana Jovanovića Zmaja. In: Literárne vztáhy Slovákov a južných Slovanov, Zbornik prac z vedeckej konferencie v Smolencah, 1966, VSAV, Bratislava 1968.

zo srbčiny preložila

Zdenka Valentová Belićová

Доситеј и Словаци

Просветитељство се јавља као покрет грађанске класе и грађанске свести против средњовековних догми. Просветитељи се залажу за моралну и социјалну једнакост свих људи. Оно настаје у Енглеској, крајем XVII века, па се нагло развија у Француској са Монтескјеом, Дидроом, Холбахом, Хелвецијусом, Кондијаком, а зенит достиже са Русоом и Волтером. За просветитеље човеком ум је органон света, којим се надвладавају све догме, веровања и, по њима, теолошке и религијске заблуде. Култови разума, знања, слободе и рада су увелико смањили улогу и утицај, како религије и цркве, тако и аристократије на људе оног доба. На овај начин просветитељи припремају плодно тло за идеје слободе, братства и једнакости које прокламује Француска буржоаска револуција.

Павле Јулинац, Захарија Орфелин, Јован Мушкатировић, Јован Рајић, Симеон Пишчевић, Доситеј Обрадовић и многи други, знани и незнани, српски просветитељи и рационалисти су својим знањима, напредним идејама, преводима европских писаца – у српску културу, крупним корацима, унели идеје просветитељства и дух рационализма. Они су српског човека упознали са античким и римским писцима, али и са Петрарком, Милтоном, Гетеом и Шилером. Познавање страних језика: латинског, грчког, немачког, француског, енглеског, па и Србима блиског руског језика, нам данас изгледа као божји дар који су поседовали, а којим су међу Србе оног времена уносили напредне идеје.

Иако код Срба почетком XVIII века није било писмених људи, осим у црквама и манастирима, писменост се почиње јављати доласком страних учитеља у српске земље, међу којима се посебно истичу руски, али и словачки просветитељи. Српски питомци слушају наставу током XVIII века у Пешти, Халеу, Лајпцигу и Гетингену, али и по евангеличким училиштима Словачке, у којима су наставни програми били под утицајем немачког просветитељства, тако да је Доситеј у Модри приватне часове узимао на немачком.

Срби прво читају у оригиналу Лесинга, Виланда, Хердера, Клопштока, Шилера и Гетеа, а потом их преводе на славеносербски језик.

Доситеј Обрадовић (по рођењу Димитрије) био je највећи српски просветитељ и реформатор. Рођен је у румунском делу Баната, у месту Чаково 1739. године. Школовао се за калуђера, али је напустио тај позив и кренуо на путовања по Малој Азији и целој Европи, где је прихватио идеје европског просветитељства и рационализма. Понесен таквим идејама он ради на просвећивању свог народа. Преводио је разне књиге, а потом је и сам писао дела првенствено програмског типа, међу којима је најпознатије ”Живот и прикљученија”. Доситеј је подстакао културно буђење српског народа, са дубоком вером у борбу против догми и предрасуда, а у томе су му помагале вредности европског просветитељства и рационализма, које је свим срцем прихватио.

Словачки просветитељи, педагози и рационалисти Матеј Бел, Јан Томка Саски и Јозеф Бенцур имали су веома велики утицај на српску омладину, али и одрасле, који су се у XVIII веку школовали у Словачкој, пре свега на Павла Јулинцa, Теодора Миријевскoг и Јована Мушкатировића, те Доситеја, Јоакима Вујића и Атанасија Стојковића.

Модранска гимназија – полулицеј – била је веома угледна школа, позната у целој Угарској. ”Поред Братиславског лицеја, послужила је за узор при организовању Карловачке гимназије” – каже Ристо Ковијанић. Зачеци Модранске гимназије сежу у 1501. годину, када је настала као ”латинска граматикална школа”. Од Срба Модранску гимназију су похађали Јован Јовановић Змај и Доситеј Обрадовић, да би се преко 1.100 Срба, између 1730. и 1830. године, ”током сто година рационалистичке мисли и књижевног рационалистичког покрета”, школовало у Словачкој.

О Доситеју Обрадовићу највећем српском интелектуалцу доба просвећености – филозофу и педагогу, првом министру просвете у ослобођеној Србији, и оснивачу прве високе школе у нововековној Србији – Београдског лицеја, из које је настао Београдски универзитет – код нас је писано веома много. Од Јована Скерлића и Николе Радојчића до Милорада Павића, Петра Милосављевића и Риста Ковијанића, који нас понајбоље упознаје са Доситејевим двогодишњим боравком у Модри 1776/7. и Братислави 1778/9, које су по Ковијанићу биле досад неосветљене.

Као велики путник, зналац језика и ”путујући учитељ” Доситеј је након Чакова, Хопова, Загреба, Даламације, Смирне, Албаније, Крфа, Плавна, Скрадина, Задра, Венеције, Трста и шестогодишњег живота у Бечу 1771-76, а пре него што ће отићи у Немачку, стигао у Модру где је био учитељ и васпитач браћи Видак – митрополитовим нећацима. Тамо је Доститеј приватно слушао течај филозофије по Баумајстеру. Упознао се са Јурајем Рибаром – словачким просветитељем на кога је, по Ковијанићу, Доситеј ”могао имати извесни утицај”, јер је од њега био старији двадесетак година.

Према Ковијанићевом мишљењу Доситеј је ”у Модри почео да пише своје успомене Живот и прикљученија”, 1777. године, а у Братислави је пратио курс филозофије. У Братислави је одлазио у евангеличке цркве, где је, према Ковијанићу, упознао протестантске проповеднике, ”ради духовног продубљивања и ради језика”.

Иако је, по Доситејевом сведочењу, његова жеља била да што пре из Братиславе оде на универзитет у Хале Ковијанић сматра да је ”бављење” у Словачкој много користило Доситеју, јер се у ”Бечу, Модри и Братислави оспособио за универзитетске студије и определио за народно просвећивање путем књиге”, ту је ”добро овладао и немачким језиком” и добро се упознао са протестантском културом и идејама.

Доситејев значај за српску културу не лежи само у његовом просветитељству, већ и у његовом доприносу почецима српске филологије. Петар Милосављевић сматра да се Доситеј ”национално декларише као српски писац, и пре Вука, али и пре осталих слависта, истиче становиште о разликовању народа по језику а не по вери”. Доситеј у ”Писму Харалампију” каже: ”ја ћу писати за ум, за срце и за нарави чловеческе, за браћу Србље, којега су год они закона и вере”.

Милосављевић, оправдано, заступа идеју о континуитету српске културе, књижевности и писмености од средњег века, континуитету који чини и Доситеј јер: ”Изабравши да пише на српском народном језику Доситеј је наставио једну од традиција писмености Срба православаца која се у континуитету неговала од средњег века. Доситеј није био први ни међу православним Србима који су народним језиком писали текст верске садржине. Пре њега је то чинио и Венцловић.”

Ковијанићево истраживање и потенцирање значаја Доситејевог боравка у Словачкој пружа допринос склапању мозаика о Доситејевом образовању, а свакако и потврђује српско-словачке књижевно-културне везе, јер је Доситеј у Братислави и Модри, како сарађивао, тако и гајио пријатељске везе са истакнутим Словацима. О угледу који је Доситеј оставио на Словаке говори и чињеница да га је заједно са Вуком Караџићем и Атанасијем Стојковићем, Јан Колар опевао у својој ”Кћери Славије” (”Slavy dcera”1824.)

То значи да смо средином XVIII века имали научнике који су припадали, тада савременим, европским научним круговима. Постојање песника, писаца, научника, историчара у XVIII веку сведочи о континуитету српске културе, на просторима Подунавља. A то је прилог тези да у нашој култури не постоји дисконтинуитет са ”сјајном” средњевековном српском културом.

Настојања и борба српских писаца тог времена није била апстрактна и саможива прича зарад задовољења приземних потреба, већ је имала дубок егзистенцијални мотив. Наиме, српски просветитељи су увидели да се шири слојеви народа морају образовати, како се не би асимиловали у мору других народа и култура. Потврду томе налазимо код Стојана Новаковића, који 1911. године у свом тексту ”Доситеј Обрадовић и српска култура” наглашава потребу „да се та стара, византијска култура помири и доведе у склад са западноевропском, те да народ има чим борити се даље за свој опстанак међу народима“. Стојан Новаковић је добро увидео да се култура и просвећеност не могу саме од себе развијати. Наиме, тек по одлуци цара Јосифа II да се у царству почне искорењивати празноверје и све врсте лицемерја, па и оно религиозно отворен је простор за појаву и делатност просветитеља, па тако и нашег Доситеја. Тако је Доситеј испевао у својим ”Писмима Харалампију” читаву песму цару Јосифу. Доситеју су Јосифове религиозне реформе послужиле да срочи свој план развоја српске просвете. Тај план је Новаковић срочио у седам тачака. А оне се могу свести на развој народног језика, на верску толеранцију и на слободу мишљења.

Чини нам се упутним на овом месту навести мисао нашег истакнутог мислиоца Владете Јеротића, који поводом Доситејевог живота и мисли каже следеће: ”У Доситејево време, већина балканских земаља под Турцима гајила је не само силну жељу за ослобођењем већ и за тековинама европске просвећености. Проблем је био и, чини се до данас остао, у томе како примити европску цивилизацију а задржати самосвојност, што значи, када је реч о Србима, своју хришћанску, православну веру, своју историју и позитивне духовне особине српског народа: частољубивост, правдољубивост, великодушност, дух слободе, чисто срце, трезвеност. Не треба заборавити да Доситеј Обрадовић није био само критичар народног живота и обичаја већ је у свакој прилици истицао оне добре стране српске народне културе.”

Доситеј Обрадовић је својим животом и делом поставио темеље савремене српске културе, а у томе су му у великој мери помогли словачки рационалисти на чему смо им, ево и сада након више од двеста година, и те како захвални.

Модра, 21. март 2019. године